The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Čakajúc na rannú čiernu

Keď je počasie takéto nádherné a naše vody sa postupne otepľujú, každý jeden deň strávený očakávaním je pre mňa hotovým trápením.  O prekrásnych black bassoch sa mi snívalo od konca októbra, niet teda divu, že som sa nazdával, že teraz už skutočne nastal ten čas, aby som zavítal do obce Délegyháza. Náhody neexistujú a to sa aj potvrdilo, nakoľko medzitým, ako som sníval o tejto rybačke, vo vrecku sa mi ozval mobil. Bol to môj dobrý priateľ Miska Veres, ktorý mi oznámil, že spolu s ďalšími šiestimi fanatikmi plánujú výpravu na zahajanie sezóny, a volá mi z toho dôvodu, aby som sa k nim, pridal aj ja. Tuším ste už uhádli, že som neodmietol pozvanie. Okamžite som napísal jednému zo svojich nadriadených, že sa naskytla takáto možnosť, ktorý  mi samozrejme bez váhania nariadil zúčastniť sa tejto misie. Milujem túto prácu!
Ako náhle som obdržal povolenie, okamžite som vytáčal svojich priateľov z Abádszalók a Kenderes, aby skočili za mnou na dobrú rybačku. Hoci Pištu Pocsaiho a Jóžiho Besenyeiho v nasledujúci deň čakali pracovné povinnosti, potom ako v zamestnaní predviedli všetky možné  „evergríny“, pred úsvitom sa už náhlili v smere XXII.  obvodu, aby nás vyzdvihli. S mojou žienkou sme sedeli na ihlách, a ku koncu sme sa už skoro vzdali aj nádeje. Chlapci v predchádzajúci deň, museli zjesť niečo hrozné, a ich podráždené zažívacie ústrojenstvá skoro prekazili naše plány. Jednoducho povedané, boli v takom stave, že by im pomohli, iba plienky. S dvojhodinovým meškaním nakoniec predsa len dorazili, a my sme následne všetky naše veci natrepali do batožinového priestoru auta. Tešil som sa ako malý chlapec, veď novučičkú prívlačovku Jaxon, ktorú som dostal od Pištu, som mohol konečne vyskúšať aj na stojatej vode, no a navyše, skončil sa aj polročný pôst. Sotva som mohol uveriť, že cestujeme do obce Délegyháza. Počas cesty som od Pištiho vyžobral auto, so svojim čerstvým vodičákom som totiž strašne túžil šoférovať. Môj priateľ mi ochotne odovzdal volant, a ja som nesmierne pyšne šoféroval smerom k nášmu cieľu. Oficiálnym automobilom družstva  Pergető Mánia  je starý Opel Astra kombi , ktorého návrhár určite disponoval s určitými rybárskymi ambíciami. Autíčko je vyvinuté pre  športových rybárov a samozrejme, začínajúcich šoférov. Najlepším dôkazom toho je to, že vzdialenosť medzi dvomi osadlosťami, hladko zvládlo aj so  zatiahnutou ručnou brzdou…

Zostávalo už iba prekonať niekoľko kilometrov a zaobstarať si denné lístky, a tak som sa zastavil na našom obvyklom mieste, celkom presne v predajni rybárskych potrieb Varsa, v meste  Dunavarsány, u nášho ďalšieho priateľa Zola, ktorý nás privítal milými slovami a celú bandu ponúkol kávou a mliekom.

Šráci to samozrejme nevydržali a  nakúpili si obrovské množstvo umelých nástrah.

Keď sa nákupná horúčka skončila, konečne sme vyrazili na breh vyhliadnutého jazera. Posledné metre sme prekonávali bez slov, v úplnej tichosti. S lesknúcimi očami a vzrušene sme očakávali, aby zašvihal prvý prút. Z boku  som pozoroval Jóžiho tvár, keď po prvom nahodení, jeho plastickú nástrahu začal prenasledovať obrovský black bass. Ako sa gumená rybka približovala ku brehu čím bližšie, tak padala sánka môjho prekvapeného priateľa čoraz nižšie. Strašne sa mi chcelo rehotať. Medzitým sa k nám pridali aj Pišti a taktiež aj moja žienka, samozrejme s prívlačovými prútmi v rukách. Neustále sme vymieňali umelé nástrahy a vytrvalo nahadzovali, no bezvýsledne…

Jedinou potešujúcou správou bolo to, že moja láska objavila visiace hniezdo sýkorky, ale úlovok zatiaľ neprichádzal.

Po uplynutí jednej hodiny, sme z trstín uviedli vyliezať Miška, ktorý v ten deň, s lovom rýb už strávil dobrých pár hodín. Citujúc jeho slová „voda dnes hrala veľmi slabo“ a ako nám prezradil, aj ostatní prívlačiari sú podobného názoru, ba dokonca, našli sa aj takí, ktorí to radšej zbalili a odišli domov. Je vidieť, že prenasledujú nástrahu, ale nič. Celé  dopoludnie som ulovil iba jedného jediného – povedal nám so smutným hlasom.

A žiaľ naozaj, vyskúšali sme všetky možné imitácie, ale naši miláčikovia akosi neboli pri chuti. Nie darmo, kvôli  oneskorenej jari voda ešte bola veľmi studená. Pred rokom, v tom istom čase a na tej istej vode, som už videl ako samček ostrieža čierneho čistí a pripravuje miesto pre svojich potomkov. Zdá sa, že v porovnaní s vtedajším nádherným predstavením, ich tohtoročný neres je ešte v nedohľadne.  Vedomí si týchto faktov, rybu som sa snažil uloviť ešte násilnejšie, čo viedlo k tomu, že môj obľúbený wobler sa zachytil do predmetu neznámeho pôvodu. Darmo som skúšal všetky fortiele s jedným dlhým konárom, a darmo ma pri mojom počínaní pozoroval z diaľky Jóži tak odborne, drevená rybka sa jednoducho  stratila v hlbinách, žiaľ asi naveky…

Pomaly nastal čas obeda, chlapci sa medzičasom rozpŕchli, na brehu už zostali iba Pišta a Jóži, ktorí si ale taktiež zbalili svoje veci. Cítil som sa veľmi trápne, nazdával som sa totiž, že chlapcov som ťahal z Abádszalók zbytočne, no nech som rodil čokoľvek, ryby som im nedokázal pričarovať na háčik, a tak náš malý tím nakoniec vyrazil späť domov. Celú cestu ma trápili výčitky svedomia, strašne mi bolo ľúto, že prvá rybačka v sezóne, dopadla tak zle. K môjmu obľúbenému jazeru – v nádeji bohatého úlovku – cestovali dlhé hodiny, ale okrem toho, že na benzín sme minuli kopu peňazí, nič mimoriadneho sa nestalo. Horel som ako handra!

Večer, keď sme zaľahli do postele a zhasli lampu, nedokázal som zaspať. Nech som rozmýšľal akokoľvek, prišiel som k takému záveru, že v nedeľu sa tam musím vrátiť. V sobotu poobede som zavolal svojmu ďalšiemu skvelému priateľovi Lajošovi Murczinovi – ktorý sa nenechal dlho presviedčať – aby sme zavítali do obce Délegyháza. Po ukončení súťaže F1 sme konečne vyrazili. Tak ako obvykle, v meste Dunavarsány – kvôli povolenkám  – sme navštívili  priateľa Zoltána, a po obdržaní dokladov sme už upaľovali do cieľovej obce. K sústave jazier  sme dorazili plní nádejí, avšak s výhradami.

V priebehu desiatich  minút sa však rozpŕchli všetky moje pochybnosti. Bol som nesmierne rád, že som uposlúchol svoje inštinkty, zdalo sa totiž, že voda ešte potrebovala niekoľko stupňov. Môžem smelo prehlásiť, že sezóna lovu black bassov sa konečne začala.

Ryby prichádzali ako na bežiacom páse. Naše ubolené duše konečne zaplavila nebeská radosť!

Zo štandardnej veľkosti sme ulovili celý húf, no dúfame, že najbližšie už príde aj zopár starších exemplárov.  V priebehu rybačky sa nám pošťastilo oklamať približne 20 ks dravcov. Myslím si, že na začiatku sezóny je to celkom pekný výsledok.

Kiežby tu mohol byť aj Jóži a taktiež aj Pišti. Dúfam, že neznenávideli ani vodu, ani mňa.  Srdečne ich čakáme aj najbližšie a samozrejme aj vás. Rýb bude naozaj dosť, nakoľko privlastnenie si black bassov je aj naďalej prísne zakázané. Nezabúdajte, že sezónu už máme na krku a začiatok mája je už veľmi blízko. Na to, čo nasleduje po tomto dlho očakávanom dátume, nemám  odvahu ani pomyslieť.

Autor: Olivér Simor

Fotky: Enikő Juhász