The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Dobrodružstvá so sumcami Tvrdo alebo jemnejšie?

Blíži sa leto, už čoskoro sa začne sezóna lovu sumcov vábením. Oklamať a vydráždiť sumcov k záberu pomocou zvuku vábničky je veru mimoriadne vzrušujúcou a napínavou technikou , ktorú nesmierne rád preferujem aj ja sám. Je výborná vec cítiť a očakávať po vydarených úderoch, že dravca leňošiaceho v našej blízkosti, pravdepodobne vyprovokujeme k útoku. No a keď sa špička tvrdého prúta ohne, alebo veľký plavák pohupkávajúci na hladine sa zrazu ponorí, naše srdce sa rozbúši ako zvon, veď človek nikdy netuší, akého obra mu doprial osud. V dnešnom článku by som chcel oprášiť jedno  dávnejšie a jedno čerstvejšie dobrodružstvo prežité počas vábenia sumcov, nakoľko tieto príhody nie sú iba pamätné a vzrušujúce, majú v sebe zároveň aj určité poučenia.  Keď nám osud dopraje statnejších súperov, vôbec nie je ľahké priniesť správne rozhodnutie, či zaseknutú rybu zdolávať tvrdšie, alebo skôr jemnejšie.

Práve som vábil na Dunaji, presnejšie pred Moháčskou voľnou plážou. Bola to veľmi vzácna situácia, nakoľko v člne spolu so mnou bola aj moja manželka. Aj na jednej ruke by som dokázal zrátať, koľkokrát sme absolvovali rybačku takto vo dvojici, počas nášho spoločného života, no vtedy sa ku mne predsa len pridala , nechcela totiž zostať sama v pobrežnom domčeku.  Už sa chýlilo k súmraku, na hladine rieky sa rozprestieralo leto, zvuk vábničky znel čarovne a zrazu sa dostavil záber.  Nazdával som sa, že zaseknem jedného z množstva bežných jedincov, nakoľko v tých časoch, uloviť sumca pomocou tejto techniky bolo pomerne jednoduchou úlohou. Po mojom záseku sa však rozpútalo peklo. Po prvom výpade ryby som skoro spadol  na kolená, a to aj napriek dokonale zladenému, dostatočne pevnému náčiniu.  Nechýbalo veľa,  aby mi  ohnutú palicu vytrhla z rúk. Z cievky navijaka vymotala zopár metrov šnúry a následne vyrazila proti prúdu. Rýchlymi pohybmi som sa prebil do prednej časti plavidla, a zaujal som stabilnú pozíciu, pričom sme sa otočili v smere unikajúcej ryby.  Nabrať správny smer vôbec nebolo ťažké, nakoľko s prútom či skôr člnom nás otáčal môj neznámi protivník. Vedel som, že moje náčinie znesie obrovské zaťaženie, šnúra bola skoro nepretrhnuteľná, a tak som sa do prúta oprel poriadne tvrdo, ba dokonca,  keď sumec unikajúci proti prúdu začal diktovať čoraz rýchlejšie tempo, svojou ľavou rukou som pridržal  pomaly sa točiacu cievku. Brzdu navijaka som dotiahol úplne. Prút sa ohol až k hladine, a veľký čln sa pustil do pohybu. Napredovali sme smerom proti toku rieky, rovnobežne s brehom. V päťmetrovom člne, v zadnej časti moja polovička , v prednej časti ja, a takto sme sa plavili pekne pomaly na hladine večerného Dunaja. Neverím, že táto produkcia sa zdala byť vyhliadkovou plavbou, veď sotva som sa udržal na nohách, no a môj tvrdý prút sa ohýbal do takého oblúka, ako keby som na konci šnúry mal zapriahnutú ponorku. Toto predstavenie neuniklo pozornosti ani kapitána, ani posádke vodného taxíka. Opatrne sa priplavili bližšie a napäto sledovali zdolávanie.  Po krátku dobu nás ešte sprevádzali, ale po istom čase sa otočili v smere náprotivného brehu, nakoľko cestujúci a plážisti sa už náhlili domov.  Táto skutočnosť ma nesmierne potešila, nakoľko blízkosť lode a zvedavé pohľady už začali byť znervózňujúce. Medzitým sme absolvovali ďalších 100 metrov, sumec nás vliekol bez jedinej známky únavy. Stále sme sa plavili smerom hore proti prúdu, napnutá šnúra – aj napriek hĺbke – dokonale prenášala široký oblúk hadovitého pohybu. Môj mozog pritom pracoval na plné  obrátky, veľmi dobre som totiž poznal Dunajské  rekordy. Videl som už nejedného sumca vážiaceho 70 a viac kg. Tento môže byť väčší, ba oveľa väčší! Zasekol som skutočného obra – tešil som sa v duchu. Pred očami sa mi vynárali zdolávania, ktoré sa skončili úspechom a dúfal som, že môj protivník sa už čoskoro objaví na hladine, a aj si tohto velikána budem môcť pripísať na svoje konto.

Ale to sa mi ešte nestalo, aby zaseknutá ryba plávala takto vytrvalo proti prúdu. Moje nohy sa triasli ako huspenina, sústredil som sa iba na sumca. Tvrdo veľmi tvrdo – bola to moja jediná myšlienka, bál som sa totiž, že objaví nejakú podvodnú prekážku v ktorej ho stratím. Nedokázal som myslieť na nič iné, iba na to, že ho musím odlepiť, od dna. Ubehlo iba zopár krátkych minút, ale moje ruky a nohy už boli úplne vysilené.  Vyviesť sumca z rovnováhy, alebo dostať ho aspoň do vodného stĺpca som vôbec nedokázal. Od vzrušenia som sa nezmohol ani na slovo, ale ryba konečne spomalila a nakoniec aj zastala. Moja manželka vyľakane sedela na zadnej sedačke, nemala ani potuchy, čo sa nám  môže ešte prihodiť, ale už určite ľutovala, že ma odprevadila. Svoje plavidlo som dokázal naviesť skoro úplne nad sumca. Prúd rieky  v týchto  miestach – kvôli rozsiahlej plytčine pláže – bol o čosi miernejší. Po krátkom oddychu som opäť pozbieral sily a práve vtedy som sa dopustil osudovej chyby. Sumca som začal dvíhať skoro zo všetkých síl, bál som sa totiž od blízkosti dna a prekážok. V zdolávaní som teda, za každú cenu chcel pokračovať vo vodnom stĺpci. Chcel som využiť všetky danosti náčinia, prút som teda uchopil poriadne tvrdo. Keď som sa už nazdával, že  ryba bude musieť vyraziť, skoro som spadol na zadok, háčik sa totiž jednoducho vytrhol z papule Dunajského obra.  Neviem a ani by som nedokázal opísať svoje vtedajšie pocity. Keby som ho nezdolával tak tvrdo, možno by som ho mal šancu uloviť. Možno, že háčik nebol dostatočne pevne zachytený, a jednoducho som ho vytrhol zo sumcovej tlamy.

Na túto starú príhodu som si spomenul aj vtedy, keď som vábil na rieke Rio Ebro, a po podobne tvrdom súboj som ulovil skoro 2,5 m dlhého sumca, ale spomenul som si na ňu aj teraz v týchto dňoch, keď môj priateľ Laco Gersy, po pomerne jemnom  zdolávaní ukoristil jedného francúzskeho obra. Vábili sme na vedľajšom ramene rieky Rhona, a napriek veľmi mútnej a veľmi studenej vode sa nám predsa len podarilo vyprovokovať niekoľko záberov.  Laco najprv ulovil jedného menšieho sumca,  a následne, špičku jeho sumčiarky, po krátkom ťuknutí, neznáma sila začala ohýbať v smere hladiny. Po razantnom záseku, sa tvrdý prút ohol do oblúka, z čoho nám bolo okamžite jasné, že máme dočinenia s väčším exemplárom. Sumec na ponúknutú nástrahu zaútočil vo vodnom stĺpci, v trojmetrovej výške nad dnom a napriek tomu, že nebol bohvie ako gigantický, bojoval naozaj urputne. Môže mať okolo 40 kg  – odhadoval  skúsený sumčiar,  hmotnosť svojho súpera. Vo vírivej, mútnej a hlbokej krútňave, zapriahnutú rybu nechal bojovať pomerne dlho.  Nechcem s ňou zaobchádzať príliš tvrdo, nakoľko pri vábení – kvôli okamžitému záseku, sa háčik častokrát nezachytáva až tak dokonale – vravel presvedčivo počas desaťminútového zdolávania. Napäto sme očakávali. Na konci napínavého súboja, nádherného, žltkastého, mramorovitého dravca, do člna samozrejme vtiahol vlastnoručne.

Laco uhádol hneď dve veci. Háčik na okraji hornej, tvrdej čeľusti nebol až tak dobre zachytený, a taktiež aj odhadovaná veľkosť francúzskeho dravca bola zhruba presná. Veru, keby svojho súpera zdolával na silu, veľký háčik by mu možno veľmi ľahko vytrhol z papule.  Takto sme však, mimochodom mimoriadne bojovného sumca, naspäť do jeho ríše mohli vrátiť my.  Vlastne, svojho dávneho Dunajského obra, aj ja som pustil na slobodu, ibaže o čosi skôr ako som plánoval. Vďaka tomuto faktu, sa do dnešného dňa môžem užierať a rozmýšľať nad tým, že so svojím vtedajším súperom som možno mohol zaobchádzať o čosi jemnejšie. Každopádne, bolo by veľmi dobré stretnúť sa ešte s podobne veľkými a rovnako bojovnými pánmi hlbín. Odo mňa to nebude záležať.  Rovnako ako so svojimi priateľmi pred niekoľkými dňami na rieke  Rhona, v priebehu leta sa o to častokrát pokúsim aj u nás doma.

Text a fotky: Károly Bokor