The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Kapre a margaréty…

Od vydania mojich kníh obsahujúcich rybárske novely už uplynulo veľa času. Dúfajúc, že príbehy zverejnené v týchto zbierkach, sú pre mnohých ešte stále nové, som sa tentoraz rozhodol pre starý príbeh z knihy „Tanec obrov“….

Kapre a margaréty

Je máj. Moja cesta vedie cez lúku v blízkosti rieky. Čosi ma núti neustále zastaviť sa.  Vo vysokej tráve a v mori kvetov, neskorá jar so začiatkom leta sa hrajú na schovávačku. Okolitý svet je nádherný. Obklopuje ma modré nebo, hrejivé slnko a bzukot včiel. V iskrivej žiare sa skvejú farebné kvety. Sú to  margaréty so  žlto-bielymi trávičkami. Pozriem sa na tie nádherné výtvory prírody a v hĺbke duše sa mi vynára starý obraz, stará spomienka.…

Na lúke plnej margarét postávajú dve deti. Drobné dievčatko a sotva väčší „čertík“ s dvomi kaprami v rukách. Moja sestrička a ja! Stalo sa to pred mnohými rokmi…

…Cez starú drevenú bránu som prebehol v obrovskom vzrušení a napätí. – Kapre, idú kapre! Rýchlo moje prúty! – vykrikoval som bezhlavo, a s trasúcimi rukami som schmatol svoju výbavu. O čerstvo nazbierané červy nikdy nebolo núdze. Prechovával som ich v chládku pivnice a tak som už čoskoro, opäť vyrážal na breh potoka. Dovoľ aby som išla s tebou – prosila ma sestrička, ktorá okamžite zabudla na svoje bábiky ležiace v tráve obsypanej  rumančekmi. –Ako si to predstavuješ? – ohradzoval som sa, veď kto to kedy videl dievča na rybách? Sestrička ale bola neoblomná, dal som sa teda prehovoriť, len aby sme už  čím skôr boli pri potoku, na breh ktorého sme už utekali  vo dvojici. – Predstav si, starý pastier oviec vyťahoval jedného kapra za druhým! Boli to ozajstné veľké lysce – rozprával som sestričke svoje zážitky, veď ako každý deň, aj v to predpoludnie som navštívil všetky známe lovné miesta.  Na jednom takomto mieste som stretol starého pastiera oviec, ktorého som  považoval za svojho priateľa, a ktorého na okolí každý poznal ako najväčšieho rybára. Stádo oviec zvykol pásť v blízkosti potoka, a kým sa ovečky pásli na rozsiahlej lúke, odniekade vyčaroval rybársky prút. Svoj dlhý kožuch, ktorý mal stále oblečený, počas rybačky položil do trávy, ale baranica  mu zostala na hlave. Aj v ten deň som ho stretol takto posedávajúc na brehu potoka. Čupol som si na krátku chvíľu za jeho chrbát a nasledovali neuveriteľné veci. Bere už, bere – mrmlal si popod nos starý šibal, ktorý sa pôvodným menom volal Hutter. Keď jeho vlastnoručné vyrobený plaváčik zmizol pod hladinou, poriadne zasekol. Drevený prút, ktorý bol rovný ako bič sa ohol, hladina potoka sa rozvírila a šikovný lovec vytiahol tvrdo bojujúceho kapra. – Ušli z jazera počas výdatných dažďoch – vravel starký, pričom cez žiabre ulovenej ryby prevliekol špagát. – Aký je len veľký? – divil som sa. Váži presne pol kila. Včera som už chytil dobrých pár kusov takýchto kapríkov – znela  jeho odpoveď a už čoskoro vyťahoval svoj ďalší úlovok. Po tejto rybe som už utekal domov a teraz sa náhlime naspäť na túto čarovnú vodu. Darmo sme priateľmi, sadnúť si celkom blízko je neslušné. Rozhodol som sa teda chytať z čistinky, ktorá bola o čosi ďalej od miesta môjho starého kamaráta. Avšak prúd potoka, na tomto úseku už bol oveľa silnejší ako na pastierovom mieste. Plavák som teda musel stiahnuť až do blízkosti brehu, aby ho silný prúd nestrhol. Ági (Agnesa), moja sestrička sedela vedľa mňa v tráve. Svoju ľahkú bielu sukňu stiahla na kolená, jej veľké hnedé oči sa dúfanlivo leskli medzi jej zlatými kučeravými vlasmi. Ticho! – upozorňoval som ju neustále, hoci sedela v najväčšej tichosti. Ticho, vidíš mám záber! – šepkal som svojej sestričke, ale nasledovalo sklamanie. Mojím úlovkom bol pleskáčik, ktorý bol sotva väčší ako moja dlaň. Na háčik som napichol čerstvého červíka, nahodil a čakali sme na zázrak. Po prvej rybe som ulovil ostrieža.  Ešte aj teraz vidím záber, ktorý nasledoval po tomto pažravom nenásytníkovi. Môj drobný, červeno-biely plaváčik s anténkou, ktorá pripomínala zápalku, sa bez akejkoľvek predohry položil na hladinu, a následne vyrazil smerom k protiľahlému brehu. Schmatol som prút a zasekol svojho prvého kapra. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude, veď som pocítil taký silný ťah, ako nikdy predtým. Kým som ho dostal na hladinu podnikol zopár nekontrolovateľných výpadov. Oprel som sa do udice a zaseknutého kapra som začal priťahovať čoraz bližšie. Bol to neuveriteľný súboj a moja detská dušička sa vznášala na vlnách opojenia. Keď som ho dostal do plytkej vody, rýchle som zahodil prút, priskočil k prekvapenej rybe a schmatol som ju oboma rukami. Kapor bol môj! Zobral som ho ďalej od vody,  aby som mu z papule vyslobodil háčik. Naša radosť nemala konca kraja. Svoju sestričku som poveril strážením kapríka. Zmietajúcu sa rybu pritláčala k zemi s obrovským odhodlaním. Rýchle som nastražil čerstvého červíka a opäť nahodil na predchádzajúce úspešné miesto, a s roztrasenými nohami som čakal na ďalšieho bojovníka. – Môžem  jej zakryť očká? – pýtala sa  Ági. – Aspoň nebude vidieť, kde je voda, upokojí sa, a nebude sa snažiť utiecť -vysvetľovala múdro moja spoločníčka. Už čoskoro nasledoval podobne napínavý a vzrušujúci súboj, na konci ktorého som premohol svojho druhého kapríka. kapre! Dva kapre! Sotva som mohol uveriť tomuto zázraku.

Z vŕby som odlomil konáre, na ktoré sme bežne vešali ulovené ryby. Svoje úlovky som zavesil na dva samostatné konáre a takto som ich zveril svojej sestričke. Je to príliš ťažká úloha pre šesťročné dievčatko -myslel som si so svojimi siedmymi rokmi, no už ani kvôli sláve som nedokázal dlhšie čakať. Čím skôr som túžil vidieť uznanlivý pohľad môjho strýka a babičky. Po doterajších drobných rybkách prinesiem dvoch ozajstných „obrovských“ kaprov. Môžu uvariť hoci aj rybaciu polievku – skonštatoval som s nekonečnou pyšnosťou. Sotva som sa zmestil do kože, a tá obrovská radosť sa preniesla aj na moju sestričku. – Môžem niesť jedného z nich? – pýtala sa ma, a vo svojich drobných rúčkach si snažila udržať kapríka navláčeného na konár. -Ako si to predstavuješ? – znela moja nekompromisná odpoveď a schmatol som konce konárov. – Ulovené ryby musím niesť ja! Ešte by ti vypadli z ruky, a vôbec ,sú to moje úlovky! – dodal som rázne, vôbec som si nedokázal predstaviť, aby  som pred obyvateľmi obce, nemašíroval ja so svojimi kaprami. Vyrazili sme. Sotva sme prešli niekoľko metrov vo vysokej tráve s lúčnymi kvetmi, drobná biela suknička sa mi okamžite priplietla pod nohy. – Dovoľ aby som niesla jedného z nich – prosila ma Ági so svojimi smutnými očkami. Svoje konáre, svoje poklady som ale držal tak pevne, ako ešte nikdy nič predtým. – Nemôžem! – cedil som cez zuby a náhlil sa ďalej. V duchu som už mašíroval po ulici obce pred nástupom ľudí, ktorý ma sledovali s uznanlivými pohľadmi. Spočiatku som počul iba fňukanie, po niekoľkých krokoch už plač. Ani som sa neobzrel. Pokračovali sme ďalej smerom k obci. Prechádzali sme cez lúku plnú margarét. Plač sa zmenil na srdcervúce nariekanie. Na okamih som sa zastavil a otočil. Po peknej tváričke dievčatka postávajúcej na  májovej lúke sa kotúľali obrovské slzy. Tam nariekala bolestne medzi margarétami, a prosila ma so svojimi smutnými očkami. Nie! Išli sme ďalej, a ja som jej nedal kapríka…

Detské rybárske roky, nasledujúcich desať rokov ubehli ako voda. Presne o desať rokov neskôr, keď margaréty svoje hlavičky opäť otočili smerom májového slnka, nad  neúprosným hrobom postával ohromený dav. Dlhé mesiace sme verili, že diagnóza mojej sestričky je iba omylom, ale choroba bola rýchla a neúprosná. –Žila 16 rokov – spievali hrdličky smutne na konároch gaštanov. Na svoje bolestné otázky som sa snažil nájsť odpoveď počas týchto dní, aj na rybačkách. Zamyslene som prechádzal  májovou lúkou a vtedy – odvtedy prvýkrát – ako som zazrel kvitnúce margaréty, ten starý obraz, opäť ožil. Svoj hriech, svoju závisť – nech to bola akákoľvek silná bolesť – som už nedokázal napraviť. Už bolo neskoro! Od tej doby margaréty, mi okrem jari oznamujú aj čosi iné…

Text a Fotky: Károly Bokor