The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Oliho rybársky blog – 16. 04. 2013

V tomto svete sa stávajú veci, ktoré sú nepochopiteľné a darmo by som hľadal ich logiku, alebo aspoň príčinu, jednoducho neexistuje. Sú veci zlé, ktoré sa stávajú nečakane, bez akéhokoľvek vysvetlenia, po ktorých si človek uvedomí, že čosi sa vytratilo z jeho duše. Život z nás nenahraditeľne vykrojí kus a to nie z ktorejkoľvek časti! Priamo z nášho srdca…

Dnes ráno som sa  zobudil oveľa sviežejší a v oveľa lepšej nálade ako obvykle.  Pozrel som sa von oknom, to som následne otvoril a nechal, aby sa jar vkradla do našej spálne. Zapol som kávovar a potom ako „aparát“ vytlačil zo seba aj poslednú dávku horúcej pary, vzal som si hrnček a po miernom ochutení, som začal pomalými hltmi konzumovať svoj horúci nápoj. Pravda, káva, ktorú si pripravujem sám pre seba, ani zďaleka nie je taká chutná, ako mojej žienky, no tentoraz som ju nechcel zobudiť kvôli takejto maličkosti.  Po rannej sprche som sa obliekol, a peši sa vydal na železničnú stanicu do susedstva nákupného centra Campona.  Na moje počudovanie, tentoraz som vôbec nemusel dlho čakať. Keď dorazil vlak, bez váhania som nastúpil, a z vrecka svojej bundy som vytiahol mobil, aby som zavolal svojmu priateľovi Zsoltimu do Abádszalók. Z drobnučkého reproduktora vreckového telefónu sa ozval ten dobre známy tón, ktorý je spestrený prestávkami. Môj mobilný prístroj vyzváňal neoblomne, no odpoveď neprichádzala.   Považoval som to za zvláštne, veď každé ráno sme sa takto zhovárali. Máme jeden tajný sen, a celú túto vec udržiavame pri živote takým spôsobom, že ráno okolo 8:30 si zavoláme. Ešte raz som vytočil priateľove číslo, ale žiaľ, na opačnom konci linky sa nikto neozýval. Medzičasom dorazil aj sprievodca, a tak som telefón schoval do vrecka. Dáma v modrej uniforme ešte kontrolovala lístok mladého chalana, keď  mobil schovaný do vrecka nohavíc zazvonil. Bol to Zsolti Bangó majiteľ bufetu  Süllőfészek Horgászhely. Môj skvelý priateľ, s ktorým sa rozprávame deň čo deň, od nášho prvého stretnutia a ktorý mi vo viacerých veciach dodal nádej. Jeho hlas bol slabý a bolo počuť, že sa dusí vlastnými slzami. Potom ako sa pozbieral , oznámil mi takú hroznú správu ktorú by som si nedokázal predstaviť ani v tej najdesivejšej nočnej more.

„OLI. Stala sa tragédia! Bufet  Süllőfészek  zhorel do tla…“

Zrazu som nevedel ako by som mohol zareagovať na jeho slová, bol som si totiž dokonale vedomý toho, že môj priateľ určite nevtipkuje. S takýmito  vecami človek jednoducho nesranduje. Od zdesenia som sa nezmohol ani na slovíčko.  Nedokázal som a ani som nechcel pochopiť priateľove slová. V ničivom požiari zhorelo do tla jedno skvelé miesto, kde sa z úplne cudzích ľudí stali priatelia.  Kde sa zrodili veľkolepé plány a následne, sny sa stali skutočnosťou. Ohňu podľahlo to, čo v súvislosti s obcou Abászalók, prebudilo vo mne iskru. V priebehu jedinej noci sa stratila celoživotná práca môjho skvelého priateľa…

Život ma naučil, že po každej rane sa treba postaviť na nohy, a že stále je nová nádej. Sú situácie, keď všetko treba začať od úplného začiatku, ale človek sa nikdy nesmie vzdať!

V našom svete sa stávajú veci, ktoré na pohľad nie sú  logické a vlastne sú úplne bezdôvodné. Nazdávame sa, že zlé veci sa nám jednoducho prihodia, no v hĺbke našej  duše, veľmi dobre vieme, že náhody neexistujú. Jar je ročným obdobím znovuzrodenia a dobré veci nikdy nesmú zomrieť.

Budova síce zhorela, ale miesto bufetu  Süllőfészek Horgászhely bude žiť večne. Vďaka našej solidarite sa už čoskoro znovu zrodí a dúfam vieš, že sa na nás môžeš stále spoľahnúť!

Autor: Olivér Simor