The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Oliho rybársky blog – 25. 03. 2013

Zvykol som veľa rozmýšľať nad tým, či je snívanie dobrá vec, alebo nie? Je snívanie iba zaslepovaním vlastného ja, alebo nám dodá silu k tomu, aby  sme dosiahli veci, ktoré sa nám zdajú byť nedosiahnuteľné, poprípade upozorníme sami seba na to, aké šance nám dožičil osud, a čo všetko sme mohli dosiahnuť, keby sme práve vtedy a práve tam nespravili tú nenapraviteľnú chybu. Vymenujeme pritom rôzne príčiny a dôvody, aby sme odvrátili pozornosť od nás samých, nakoľko sa častokrát zabúda na to, že tieto „anomálie“ – vo väčšine prípadov – zapríčiňujeme my sami. Je tu samozrejme lepší prípad, keď delikvent veľmi dobre vie a navyše si aj prizná, že spravil chybu, ktorú už veľmi ľutuje. Takýto ľudia ešte majú túžby o ktorých tajne stále dokážu snívať. Existuje však taký typ, ktorý sa prizná, že si definitívne zničil svoj život, no napriek tomu sa nepoučí z vlastných chýb a keby mu osud doprial ešte jednu šancu, systematicky by sa  dopúšťal tých istých chýb, a takto by klesal čoraz hlbšie. Mysleli by sme si, že takémuto človekovi už niet pomoci, hoci voľakedy, aj ja sám som patril presne do tejto skupiny. Ešte predtým akoby ctený čitateľ siahol po myši, aby jediným kliknutím zvrel tento blog, slávnostne oznamujem, že vôbec nemám v úmysle napísať históriu svojho života a nariekať pritom ústami zakrivenými ako rožok. Chcel by som demonštrovať iba dve veci. Po prvé to, že zdravého človeka je možné zároveň označiť aj za mimoriadne bohatého, nakoľko zdravie sa rovná sile, pričom sila je životnou energiou, ktorá nás neustále postaví na nohy.  No a keď popri zdraví dokážeme aj snívať, neexistujú žiadne bariéry, ktoré by sme nedokázali prekonať. Pred niekoľkými riadkami som spomínal dve veci spomedzi ktorých, prvou je zdravie a druhou to, aby sme nezabudli veriť vo vlastné sny!

Mojim najväčším snom je vlastný rybník. Snívam o tom od detstva a v súvislosti s týmto sa vytvorila vo mne chorobná psychóza. Mohol by som to  nazvať hoci aj závislosťou, ktorú liečiť dokážem iba jediným spôsobom a to rybárčením. Jedinou činnosťou, ktorá v priebehu uplynulých tridsiatich rokoch nestratila nič zo svojho lesku, je práve športový rybolov. Nie, na mysli nemám trojdňové rybačky počas ktorých, naše vyvezené udice strážia jemne nastavené signalizátory, pričom oddychujeme na pohodlných lehátkach, ale  aktívnu činnosť, pri ktorej sa brodím v potoku a šermujúc s tenkým prútikom, ľahučký wobler nahadzujem pod previsnuté konáre porastu. Je to činnosť ,pri ktorej môžem byť sám sebou, a pri ktorej sa opäť vraciam do lona našej matky prírody. To, že moja nežnejšia polovička robí to isté, je už ba čerešničkou na torte. Zázračnú hladinu milovanej vody občas prečesávame mlčky, bez jediného slova a predsa sme nesmierne šťastní. (Už opäť sa nechávam unášať.) To isté sme plánovali aj na budúci týždeň, ale žiaľ, nebesá nám pripravili hnusný žart, a jar odohnali do teplejších krajín, pričom nám tu nechali zimu, spolu so všeobecným zákazom lovu.  Koncom mesiaca vyprší aj doba individuálnej ochrany šťuky, a tak prvý aprílový úsvit ma pravdepodobne zastihne v Abádszalók,  v rezidencii môjho priateľa Zsoltiho. Dúfam, že vzhľadom na tento povestný dátum (1. apríl), ma ryby nebudú mať za totálneho blázna a v sprievode niekoľkých  ostriežov ulovím  aj zopár šťučích babičiek, ktoré následne vrátim späť do ich ríše, samozrejme, až po niekoľkých spoločných fotkách, ktoré sa môžu  vyvesiť aj na facebookovskú stránku.  Ešte týždeň, a trať je opäť naša, aspoň z časti. Ktovie, či je etické loviť  ostrieže a šťuky tak, že zároveň je veľmi dobrá šanca na to, aby sme na naše umelé nástrahy ulovili aj zubáče, ktoré sa práve pripravujú na milostné radovánky? Bol to pre mňa vždy veľkou dilemou. Dobre že ulovené ryby pustíme späť, ale predsa…

Fotka: Enikő Juhász