The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Poľovnícke životy 1. – Dedič trónu Rudolf

Rudolf František Karol Jozef Habsburský (Laxenburg,  27. aug. 1858  – Mayerling, 30. jan. 1889) arcivojvoda a dedič Rakúsko –Uhorského trónu, jediný syn Jozefa Františka I. a Alžbety, získal starostlivú – v súlade s požiadavkami doby – všeobecnú a vojenskú výchovu. Na vzdelávaní korunného princa sa podieľalo množstvo profesorov a vychovávateľov, ale  ako nástupca maďarského trónu  – od roku 1867 – mal aj Maďarských učiteľov (Károly Rimely, Jácint Rónay, János Bartos).  Po skončení svojich štúdií, resp. po dosiahnutí dospelého veku  (1877) – v dôsledku svojho postavenia, skôr z núdze ako z presvedčenia – nastúpil vojenskú kariéru. Plniac svoju vojenskú hodnosť, v rokoch 1878–83, bol v posádke v Prahe, v roku 1881 sa oženil s princeznou Štefániou, dcérou belgického kráľa Leopolda II. Po narodení svojej dcéry, arcivojvodkyne Alžbety (1883), sa arcivojvodský pár presťahoval späť do hlavného mesta, t.j. do Viedne. Panovník v tomto roku, dediča trónu vymenoval za generálporučíka, a v roku 1888 za generálneho inšpektora pechoty, ktorý sa však oveľa radšej zaoberal „civilnými“ vedami.  Arcivojvoda s osvieteným duchom – ktorý chápal Maďarsky národ a taktiež veľa ďalších národov, dokonale ovládal aj hovorovú aj písomnú formu Maďarského jazyka. Veľa cestoval, a úctyhodné poznatky získal najmä v oblasti ornitológie a etnografie, ďalej literatúry, techniky, politiky a hospodárstva, popritom všetkom bol talentovaným žurnalistom.  Počas Rudolfovho života bolo vydaných viacero jeho diel a množstvo novinových článkov ( väčšina  týchto posledných pochádzali z pera neznámeho autora). Autoritu arcivojvodu zvyšovali ornitologické, zemepisné, etnografické a cestopisné práce: na jeho podnet  a za jeho asistencie sa zrodilo encyklopedické súhrnné dielo Rakúsko-Uhorská monarchia slovom a obrazom, tzv. Dielo dediča trónu  (1886–1902 – 24 dielov, pripravovateľom Maďarského vydania bol Mór Jókai). Mimoriadne nadaný, mnohosľubný, ale z hľadiska spoločenského a súkromného života rovnako nešťastný arcivojvoda – ktorého je možné charakterizovať ako zložitá osobnosť – začiatkom roka 1889 – do dnešného dňa neobjasneným spôsobom – zomrel násilnou smrťou na cisárskom loveckom zámočku Mayerling.

„Svojou smrťou, sa aj on stal novým chmúrnym príkladom povery zeleného cechu, podľa ktorej, strelec za ulovenie bielej zvery bude potrestaný násilnou smrťou. Rudolf mal na svojom konte „bieleho jeleňa“ – desatoráka – ktorého ulovil 6. marca 1878 v Potsdamskom kráľovskom zverinci.“ (Ovon Mitis)

Jav, na podnet ktorého, arcivojvoda Rudolf Habsburský, uchádzač o trón bývalej Rakúsko-Uhorskej Monarchie, počas svojho celého, dosť krátkeho života, sa neustále a zúfalo snažil  získať lásku, pochopenie a uznanie svojich rodičov, psychológia nazýva vzťahovým konfliktom. Pochybnosti v súvislosti so seba hodnotením, pocit podľa ktorého nie je hoden toho, aby bol synom svojho otca – ho sprevádzal počas celej jeho životnej púte, jedinú výnimku – medzi nepríjemnými zážitkami  – tvorilo poľovníctvo, na ktoré Jozef František, svojho syna  posmeľoval a ktorému, vo svojom voľnom čase holdovali spoločne – tento spoločný záujmový bod bol azda najurčujúcejším vzťahom medzi cisárom a dedičom trónu. Mimoriadne inteligentný a citlivý chlapec skoro pochopil, že záujem, lásku a uznanie svojho obávaného a zároveň aj obdivovaného otca, najrýchlejšie a najistejšie môže získať iba ako úspešný poľovník. Vďaka svojmu vážnemu záujmu o zoológiu, najmä ornitológiu, ho oveľa viac zachvátilo sliedenie zveri, oveľa radšej ich pozoroval v ich prirodzenom prostredí, než by ich strieľal, s čím by obohacoval iba zápisnice o zvieratách ulovených v priebehu dvorných poľovačiek. Mladého princa nepriťahovalo to, čo bolo záľubou ostatných členov Habsburského rodu – v prípade poniektorých už skoro pochybnej hodnoty, ako napr. v prípade arcivojvodu Františka Ferdinanda, ktorého blízke okolie zradným spôsobom nazývalo iba ako „Strelec“, ktorý sa po Rudolfovej smrti stal dedičom trónu, a ktorého v roku 1914, v Sarajeve zavraždili. Pre Rudolfa, ktorý oplýval  takými duševnými danosťami, ktoré ho dostali vysoko nad svojich príbuzných, poľovanie bolo v prvom rade prostriedkom k dosiahnutiu vytýčeného cieľa.  „Intelektuál Habsburského domu“ bol skvelým novinárom, nadaným spisovateľom a hlavne prírodovedcom, ktorý ako ornitológ, mohol  byť pravdepodobne na úrovni dobových univerzitných profesorov.

Jeho koníčkom, bola od útleho detstva ornitológia. Už v skorom veku sa pokúsil písomne zaznamenať svoje pozorovania v súvislosti s prirodzeným správaním sa vtákov, ako dvanásťročný napísal viac ako sto stranovú prácu o love orlov. V roku 1876 prijal funkciu patróna Ornitologickej Spoločnosti a pokúšal sa nadviazať osobný kontakt so známymi ornitológmi doby: Alfreda Brehma – najslávnejšieho zoológa storočia, spoznal v roku 1873 počas Viedenskej svetovej výstavy,  o štyri roky neskôr už bolo medzi nimi také skvelé priateľstvo, že Brehm, dve časti druhého vydania svojej knihy „Život zvierat“ – v ktorých sa zaoberal vtákmi – venoval dedičovi trónu.

Vzniklo medzi nimi priateľstvo a pracovný vzťah na dlhé roky – medzi „mešťanským“ princom s citlivou psychikou a rebelantskou povahou, ktorý by oveľa  radšej bol prezidentom republiky než korunovaným panovníkom, ktorého rodičia a uzavreté prostredie Viedenského dvora nedokázali v plnej miere pochopiť a ktorý liberálne popieral oficiálne idei dobovej Monarchie a taktiež svojho otca – jeho veličenstva a cisára – a protestantským vedcom, ktorý uznával Darwinovu teóriu a verejne priznával členstvo v slobodomurárskej lóži. Rudolf a Brehm,  loveckú korisť skúmali resp. hodnotili spoločne, výlučne z vedeckého hľadiska: neboli to „dvorné poľovačky“ – tu sa nerátalo množstvo ulovenej zvery alebo kapitálna trofej, ale význam nazbieraných materiálov z hľadiska vedy, ku ktorým samotný lovec pristupoval s akademickou dôkladnosťou. Toto priateľstvo sa zakladalo na spoločných poľovníckych zájazdoch a expedíciách, ktoré mladému dedičovi trónu – na základe vedeckej činnosti vykonávanej v tejto oblasti – priniesli slávu a uznanie, aj v odborných kuloároch: v komuniké ornitologickej spoločnosti, v poľovníckom časopise Cabanis, ba dokonca v neskoršom vydaní diela „Svet Zvierat“ (v časti s názvom „Vtáci“, v kapitole o jastrabovi a kani močiarnej) bolo zverejnených množstvo jeho článkov. Takto sa zrodilo v roku 1878 jeho cestopisné dielo „Dva týždne na Dunaji“ – a o rok neskôr, už pod iným názvom – Putovanie po Dunaji sa spisovateľ stal čestným členom Viedenskej akadémie vied, čestným doktorom budapeštianskej univerzity, atď. Samozrejme, tieto  vymenovania považoval za veľkú česť, ale zároveň stále protestoval proti takýmto gestám a lichotivým prejavom, necítil sa byť súcim na to, aby vstúpil do kruhu „vysvätených kňazov“ vedy, nakoľko v dôsledku odporu svojho otca, nikdy nedokázal uplatniť svoju najväčšiu túžbu, menovite to, aby mohol študovať na mešťanskej univerzite a zúčastnil sa uznanej vedeckej prípravy. Jeho cesta do Španielska, počas jari v roku 1879, v plnom  rozsahu stála v znamení ornitológie a Brehmovej služby: objavili dokonca aj nový druh škovránka ktorému – podľa lode  Miramar – udelili názov Galerida Miramare. Vplyv liberálneho zoológa na arcivojvodu bol natoľko určujúci, že v dôsledku nátlaku dvorných kruhov a neskôr aj samotného cisára, ho odstránili z bezprostredného okolia dediča trónu:  avšak ich priateľstvo – spájajúce tieto významné osobnosti v rámci duchovnej práci – ktoré pokračovalo formou výmeny listov, sa nikdy neskončilo.

V rokoch 1880–81 dediča trónu poslali cestovať do Egypta a Svätej Zeme, samozrejme s vyhovujúcim dvorným doprovodom, vyslovene s poľovníckym cieľom – očividne, Rudolf bol jediným, ktorý sa zaujímal aj o staroveké kultúrne pamiatky. Členovia doprovodu v súvislosti s arcivojvodom poznamenali, že na ulovených vtákoch a iných živočíchoch robil také podrobné a presné merania a poznámky…. ako keby, práve dedič Rakúsko- Uhorska mal za úlohu ukázať, aký je dôkladný zoológ. Predchádzajúc týchto ciest, počas jesene roku 1880, dedič trónu a jeho doprovod – v ktorom miesto tentoraz získal aj poľovnícky maliar  Pausinger – absolvovali dlhé putovanie po Maďarských poľovných revíroch. Samozrejme, písal aj o tejto púti. Svet zvierat a voľnej prírody – aj tentoraz ako zakaždým – podobne ako Brehm, aj Rudolf opisoval romantickým spôsobom. Avšak zaujímavým spôsobom – na rozdiel od svojho otca cisára, ktorý obľuboval skôr spoločnosť obyčajných poľovníkov milujúcich prechádzky lesom – počas poľovačiek vyhľadával radšej spoločnosť aristokratov. Obzvlášť rád sa stýkal, ba dokonca uzatváral dôverné, vrúcne priateľstvo s Maďarskými veľmožmi: ako napr. s grófom  Istvánom Károlyim a grófom Sámuelom Telekim  – tohto posledného, v jeho Sedmohradskom domove viackrát vyhľadal – kým  počas jesene  v roku 1887 bol hosťom grófa Tasila Festeticsa v jeho Keszthelyskom kaštieli. Grófa Telekiho – neskoršieho slávneho bádateľa Afriky – v roku 1881, Rudolfovi a jeho manželke Štefánii predstavili ako novopečeného poslanca, a už na jeseň v tom istom roku cestovali do  obce Görgényszentimre (Rumunský názov: Gurghiu), kde dedič trónu, popri poľovníctve mohol holdovať aj svojej ďalšej vášni, etnografii. Neskôr sem pravidelne zavítal, pričom prinášal so sebou pozoruhodnosti a významnosti Európskych dvorov.  Do Mayerlingu mu bolo dopriatych ešte sedem jesení – z ktorých päť strávil tu. Dvaja muži strávili spolu čoraz viac času – nie len poľovali, ale absolvovali aj dlhšie spoločné cesty – a miestni ešte  aj po sto rokoch povrávali, že gróf Samu, kedysi pod starými stromami kaštieľskej záhrady dvoril Štefánii. Priateľstvo dozrievajúce v priebehu dlhých rokov sa nevyčerpalo iba v spoločných poľovníckych a turistických zážitkoch – keďže hovoríme o dedičovi trónu Monarchie – mohol pravdepodobne rátať so zvýšeným záujmom verejnosti, ba dokonca, pozorne ho sledovali aj politici. Rudolf hral pravdepodobne významnú úlohu aj v naplánovaní, a taktiež aj v realizácii africkej expedície cestovateľa zo Sáromberk: ako čestný predseda Zemepisnej Spoločnosti, práve on navrhol do pozície spolucestujúceho svojho mladého pobočníka, poručíka  Ludwiga von Höhnela, svedomitého kronikára expedície…

Ku koncu svojho života, počas rokov svojho čoraz nešťastnejšieho manželstva a stupňujúcemu prenasledovaniu duše, dedič trónu poľoval čoraz menej – čím viac sa prehlbovala priepasť medzi otcom a synom, o to menej ho lákala táto milovaná vášeň. Až kým nenastalo nevyhnuteľné rozuzlenie. Ale bolo tomu naozaj tak?

Mayerling, miesto  Rudolfovho úmrtia – do dnešného dňa je skoro každým považované za sebe vraždu – sa stal smutným  symbolom nielen jeho zániku, ale taktiež aj zániku Rakúsko Uhorskej Monarchie. V Mayerlingu – vo Viedenskom lese šepotajúcom rozprávky, sotva 20 míľ od hlavného mesta – stal poľovnícky dom dediča trónu. Kúpil ho a dal zrekonštruovať iba niekoľko rokov pred svojou smrťou: kaštieľ stál na území vynikajúceho poľovníckeho revíru, zároveň však v blízkosti Viedne. Vďaka týmto faktom, Mayerling mohol vyhľadať častokrát. Rozprávkovo krásny vidiecky kaštieľ sa stal ozajstným útočiskom uštvaného dediča trónu. Stál na odľahlom mieste – Rudolf tak nemusel dbať na etiketu a nemusel sa obávať žiadnej kontroly, jeho manželka Štefánia však nemala v láske Mayerling…

Čo sa tam stalo 29. januára 1889, v noci  z utorka na stredu, ani dnes nevieme na isto. Azda najsrdcervúcejšiu drámu dávnej Európy – najnepochopiteľnejšia historická záhada XX. storočia, ktorá v živote panovníckeho rodu  a taktiež aj ríše spôsobila neuveriteľný zmätok, zanechajúc tak nevymazateľnú stopu v dejinách ľudstva – od tej doby vysvetľujú viacerými spôsobmi.  Podľa verejnej a oficiálnej mienky – ktorá sa zrodila komplikovane – inteligentného, ale depresívneho a mimoriadne múdreho dediča trónu s neznesiteľnou povahou, aj v jeho súkromnom, aj úradnom živote prenasledovalo nešťastie. Nevidiac iné východisko z citového a politického fiaska, pod neznesiteľnou ťarchou sklamaní sa rozhodol skoncovať so sebou a taktiež aj so svojou, ešte skoro neplnoletou láskou, sedemnásťročnou Máriou Vetserovou – presvedčiac dievčinu romantickej povahy, aby ho nasledovala do smrti…

Zaľúbenci sa naposledy videli na stretnutí v Mayerlingu… podľa „konečnej verzie“ obaja spáchali samovraždu. Rudolf zastrelil Máriu a následne aj seba.

Skoro dodnes sme verili tejto verzii. Ale vyhlásene členky rodu Habsburského, starej cisárky Zity (ktorá ešte dobre poznala Františka Jozefa a jeho dve dcéry Gizellu a Valeriu, a ktorej manželom bol Karol, ktorý sa na trón dostal v roku 1916, ale o šesť rokov neskôr zomrel, od svojho starého predka dostala tú úlohu, aby zverejnením pravdy „očistila“ Rudolfovú pamiatku), z roku 1983, v celej Európe spôsobilo obrovský rozruch: arcivojvoda Rudolf nespáchal samovraždu, bol zavraždený, stala sa politická vražda. Rodina vždy poznala pravdu. Každá nepodložená správa slúžila vtedajším štátnym záujmom, zrodili sa z politickej nevyhnutnosti, išlo totiž o existenciu Monarchie – okolnosti, skoršie či dávnejšie,  mimovoľné alebo úmyselné vyjadrenia členov rodiny, príbuzných a známych, množstvo pochybností, ktoré sa v súčasnosti čoraz častejšie potvrdzujú, množstvo nápadných rozporov objavujúcich sa vo verzii samovraždy a odkazy  v dobových listoch – do jedného potvrdzujú túto hypotézu. Okolie dediča trónu a jeho potomkovia, sa museli dokonca držať svojho prísneho sľubu o zachovaní tajomstva. Vzťahujúce sa listy, spisy a dokumenty, sa všetky do jedného stratili aj z Viedenského, aj z Vatikánskeho archívu (pápež, ktorému dokumentovane boli napísané dva rozdielne listy – v prípade, že by skutočne došlo k samovražde – v žiadnom prípade by  nesúhlasil s cirkevným pohrebným obradom, podľa katolíckeho režimu), ďalej aj zo zachovaných materiálov Rudolfovej korešpondencie, ba dokonca, aj z rodinného dedičstva advokátov, ktorí na prípade pracovali a nakoniec ho aj uzavreli. Ale obyvatelia Mayerlingu, a ich pra a prapra vnúčatá si veľmi dobre pamätajú vtedajšie  udalosti. Obyvatelia miestneho kláštora karmelitánov, si z generácie na generáciu odovzdávajú  verziu, ktorá je označovaná z pravdivú – milenecká dráma slúžila iba na zamaskovanie politickej drámy, a dvojnásobná vražda nebola ničím iným, ako prvým pokusom o destabilizáciu vtedajšej Európskej veľmoci, ktorá o niekoľko desaťročí neskôr, v roku 1914, s výstrelmi Gavrila Principa sa nakoniec predsa len naplnila. Rudolf veľmi dobre vedel, že musí zomrieť, ako aj to, že bude zavraždený: vedel príliš veľa – a táto znalosť sa odzdravila aj v jeho listoch napísaných pred smrťou. Chudera barónka Vetserová sa stala náhodnou obeťou – aj svedkyňa musela zomrieť. Koncom roka 1992, opätovne exhumovali jej pozostatky, a vedeckými metódami preskúmali jej poranenia: na hornej časti dievčininej lebky – nie na zátylku – sa nachádza diera (otvor), ktorú sotva mohla  spôsobiť Rudolfová pištoľ. Máriu ukrývajúcu sa pred páchateľmi, zavraždil jeden spomedzi útočníkov. Rudolf sa pravdepodobne bránil: rukavica na jeho pravej ruke – na katafalku – skutočne zakrývala stopu po seknutí mečom, resp. zlomeninu. Zariadenie poľovníckeho kaštieľa bolo rozbité na márne kúsky, s opravou poškodeného rámu dverí a okien, ako aj poškodenej podlahy – pod prísnou ťarchou zachovania tajomstva – poverili miestneho stolára. Nite jednoznačne  viedli k Georgesovi Clemenceauvi a jeho kruhu. Dedič trónu, sa krátko pred svojou smrťou stretol s jedným jeho agentom:  Cornelius Herz sa ho snažil získať pre vec revanš vojny proti Prusku, a snažil sa ho presvedčiť, aby prevzal trón od svojho otca, keďže to Rudolf jednoznačne odmietol, musel zomrieť rukami úkladných vrahov.

Dráma je ešte stále nevyriešená: ale množstvo dôkazov, ktoré boli objavené prednedávnom – spolu s rôznymi zhodami – potvrdzujú tézu vraždy. Jedným takýmto dôkazom je napr. originálny list napísaný vo februári v roku 1889, ktorý bol objavený v dedičstve Paula Hymansa niekdajšieho belgického ministra zahraničných vecí, až po jeho smrti. Hymans bol jedným spomedzi tých, ktorí podpísali  versaillskú zmluvu…

Pravdepodobne, už čoskoro sa dozvieme oveľa viac. Ale Rudolfova pamiatka žije dodnes. Dedič trónu, aj po Brehmovej smrti zostal verný ornitológii. Popri politike, ktorá čoraz viac vyplňovala jeho život, s  medzinárodne uznanými ornitológmi doby viedol vedecké dopisovanie, na jeho podnet, v štátoch Monarchie vybudovali ornitologické pozorovateľské stanice, a o činnosti týchto sa pripravovali ročné správy, rok pred svojou smrťou bol patronátom prvého ornitologického kongresu konajúceho sa vo Viedni, kde spolu s tromi ďalšími výskumníkmi – s ktorými spolupracoval – dal návrh na založenie „stálej medzinárodnej ornitologickej komisie“, ktorá by po celom svete zriadila výskumné stanice s cieľom pozorovania sťahovavých vtákov. Táto predstava, po Rudolfovej smrti stroskotala: po dlhých desaťročiach však opäť vyšla na povrch zo zabudnutia, a odvtedy sa aj uskutočnila. Bádatelia ornitológie, sa do dnešného dňa odvolávajú na jeho práce – keby arcivojvoda dnes žil, ako Rudolf Habsburský, s veľkou pravdepodobnosťou by bol slávnym prírodovedcom…

Veď – ako E. von Homeyer jeden spomedzi veľkých vedcov doby – o ňom napísal- „…záujem jeho cisárskeho a kráľovského veličenstva dediča trónu Rudolfa o tieto predmety, na vedy má mimoriadne veľký vplyv. Zdá sa, akoby v celej Monarchii pučal nový život: nielen že sa rodí veľa nových síl, ale  aj staré sily sa napĺňajú novým obsahom.“