The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Rozprávka o šťuke

V jedno nádherné jarné ráno, keď prvé lúče životodarného slnka prenikli pod vodnú hladinu, povrch napnutého obalu konečne praskol a malá šťuka – Dragon – uvidela okolitý vodný svet. Bola sama. Jej bratia a sestry boli ešte stále uvezené v mrakoch prilepených k šachorine. Voda bola ešte stále studená a temná. Zásoby, ktoré mala so sebou ešte z druhého sveta sa veľmi rýchlo minuli, sužoval ju hlad a pociťovala neprekonateľný strach. Už čoskoro zistila, že všade okolo nej, číha nebezpečenstvo.

Nepriateľská je hlbočina, vetrom sčerená hladina aj breh, nepriateľské sú vodné vtáky, väčšie ryby, hady, plaziace sa larvy, vodomil čierny – ktorý drobný poter požiera za živa – ba dokonca, aj jej súrodenci sú proti nej. Rodičia ju opustili ešte keď svoj život žila vo forme ikry, nikto sa o ňu nestaral, avšak to nevysvetliteľné znamenie ju stále upozornilo a riadilo. Slnečné lúče, mihnúci sa tieň, ozvena čľupnutia, dotyk vody , ktorý občas vnímala ako príjemné  pohladenie, inokedy zas ako tvrdý úder, to všetko boli znamenia, ktoré sa s ňou zhovárali. Vnímala a chápala, čo jej šepkajú. Čoraz viac poslúchala tieto znamenia a naučila sa nasledovať svoj inštinkt.

Stiahla sa do úkrytu, ani sa nehla, napäto očakávala a vtedy, v takomto neznesiteľne podráždenom stave sa to stalo. Cítila nevysvetliteľné brnenie, ktoré doslova pálilo jej telo. Začalo sa to šíriť po jej boku, a už čoskoro sa prenieslo na ľavú prsnú plutvu. Bolo čoraz intenzívnejšie  jej čeľuste sa napli, žiabre sa roztiahli a jej olejovo-zelené torpedovité telo sa ohlo ako napnutý luk. Striehla a na kratučký okamih zazrela svojho súrodenca. Pociťovala tú istú trýzniacu silu a neznesiteľnú extázu ako vtedy, keď slnečné lúče prerazili hladinu a obal, ktorý ju dovtedy ochraňoval nečakane praskol. Svojho súrodenca prehrýzla na dve polovice. Chuť a pach mäsa a praskanie kostí v nej prebudili tú istú katarziu, ako keď sa prvýkrát nadýchla v studenej vode v to nádherné ráno, keď hrejivé lúče jarného slnka prenikli až k ikrám prilepeným na lístie vodného rastlinstva.

Jej život od tejto chvíle ubiehal v napätom očakávaní. Hrozivé zuby v jej krutých čeľustiach boli zo dňa na deň ostrejšie, jej zmyslové orgány boli dokonale vyvinuté, jej sila rástla každým dňom, každý jeden živočích – rybka, žaba, chrobák či myš – ktorý preplával v jej blízkosti bol odsúdený na istú smrť. Počas striehnutia na korisť pociťovala čoraz silnejšie vzrušenie, a stalo sa jej každodennou potrebou. Počas tretieho leta už zabíjala inštinktívne a nie od hladu.

Samička lysky čiernej svoje mláďatá prevádzala spomedzi trstín smerom k blízkemu ostrovčeku. Drobné vtáčence poslušne nasledovali svoju starostlivú mamičku. Drobné bublinky, ktoré sa vytvárali pod maličkými nôžkami boli jednoznačným znamením pre Dragona, a nenápadne sa pustil do prenasledovania vodnej karavány. Plával úplne pri dne a na prvom vyhovujúcom mieste, v blízkosti porastu počkal na milú rodinku. Hladina mŕtveho ramena prerazil mimozemskou silou, do svojej krutej čeľusti uchopil jedno spomedzi mláďat a behom jediného okamihu zmizol medzi vlnami.

V člne pohojdávajúcej sa v blízkosti sedeli poľovníci a práve pozorovali milú rodinku. Útočiaceho Dragona, kvôli jeho obrovskej veľkosti a mohutným širokým plutvám považovali za draka. Po hlbokom tóne čľupnutia sa ozvalo boľavé nariekanie zronenej  matky, jej smutný plač však netrval dlho, nastalo ticho a v rannej hladine sa odzrkadlila tvár vychádzajúceho slnka. Poľovníci videli každý jeden okamih tejto drámy. Niet teda divu, že mŕtve rameno už čoskoro zaplavili davy nádejných lovcov túžiacich po trofeji draka. Rozpútala sa honba za drakom. Kovové lyžice vyzbrojené ostrými háčikmi, dopadali do vody doteraz pokojného mŕtveho ramena ako svištiace strely. Po ich čľupnutí nasledovali turbulentné otrasy a záblesky, ktoré neuveriteľne vyburcovali šťuky striehnuce na okolí. Zdalo sa im, že vo vode sa trepocú drobné zranené rybky. Šťuka, ktorá sa rozhodla zaútočiť, sa už nikdy viac nevrátila medzi svojich  súkmeňovcov.

Hrozba sa stupňovala každým mesiacom. Darmo si zvykli na zradné nástrahy, prefíkaní lovci prichádzali zo stále novými napodobeninami, ktoré si vyžiadali ďalšie obete. Na mŕtvom ramene, už od praveku preferovali lov pomocou nástrahových rybiek, ale tento spôsob lovu nikdy nebol ozajstnou hrozbou pre tunajšie dravce. Ulovilo sa takto iba niekoľko šťúk a väčšinou iba cez zimné obdobie, keď inštinkt dravcov zvíťazil nad ich otupenou mysľou. To, čo sa začalo po príhode s maličkým vodným  vtáčikom, bolo niečo úplne iné. Dragonova premiéra rozpútala ozajstnú honbu. Každý lovec pátral iba  po tomto krvilačnom netvorovi, pričom pre ostatné šťuky žijúce v tomto mŕtvom ramene nastali mimoriadne kruté a smutné časy. Tá, ktorá ešte stihla radšej utiekla, veď skoro  počas každej jednej záplavy sa otvorila cesta vedúca k živej rieke. Biele ryby,  liene, karasy, kapry, plotice, beličky ba dokonca aj ostrieže si mohli konečne vydýchnuť, veď okrem Dragona, už skoro žiadny dravec im nestrpčoval život. Avšak Dragona sa obával každý jeden živočích žijúci v mŕtvom ramene, považovali ho za krutého, krvilačného démona. Jeho bleskurýchli tieň znamenal koniec každého vodného vtáka, menšej  či väčšej ryby, hada alebo vodomila čierneho – ktorý drobný poter požiera za živa. Dragona nikdy nevideli, stiahol sa do úkrytu, vyčkával a bleskurýchle udrel.

Stal sa víťazom! Ostala jedinou šťukou v mŕtvom ramene, ktoré odteraz patrilo iba jej. Každý jeden obyvateľ malej vodnej ríše žil jedine vďaka jej milosti. Pre ňu sa neresili ryby, pre ňu kvákali žaby, pre ňu klepali bociany zobákom… Rybári ju nikdy nedokázali oklamať, a tak sa odstupom času úplne vzdali svojho cieľa. Už dávno neulovili žiadnu šťuku, niet teda divu, že sa presťahovali na inú vodu.

S pokojným tichom  nastala zima. Krátke, zdanlivo mŕtve dni, Dragona prvýkrát  v živote nútili vstúpiť do seba, a akýsi nejasný sen ho vyprevadil na vnútornú cestu. Bol to sen, v ktorom sa na jednom neznámom a predsa len milom a nevysvetliteľne útulnom mieste hral so svojimi súrodencami a ďalšími šťukami, ktoré kedysi taktiež poznal. Zaplavili ho doteraz neznáme pocity, pociťoval teplo a bolesť. Putoval v inom svete, tam, kde každé miesto, každý tvor, každý čin, každé jedno vyslovené slovo a každá myšlienka bola úplne iná ako v skutočnom svete mŕtveho ramena, a predsa sa mu zdali byť tak prirodzené a samozrejmé. Jeho telo doslova horelo, pociťoval nevysvetliteľné brnenie, ktoré sa čoraz viac stupňovalo, jeho čeľuste sa napli, žiabre sa roztiahli a jeho olejovo -zelené torpédovité telo sa ohlo ako luk. Prebúdzal sa so slzami v očiach. Od tejto chvíle túžil žiť v tomto druhom svete. V hlave sa mu usalašila myšlienka jeho paralelného života. V každom svojom sne túžil vrátiť sa späť tam, kde raz stretol tú milú šťučiu slečnu.

Jeho utkvelé predstavy nedokázalo zahnať ani obdobie sucha, ktoré nastalo po mimoriadne suchej jari. V dôsledku vražednej horúčavy, do mesiaca v znamení dvojičiek, značná časť vody z mŕtveho ramena sa už odparila. Sucho bolo čoraz neznesiteľnejšie, nadôvažok  ani deň Medarda neveštil nič dobrého. Mesiac júl, na okolitých lúkach zapálil ničivé požiare, ktoré sa preniesli aj na pšeničné polia. Ľudia odčerpali vodu z mŕtveho ramena, ktorú potrebovali k haseniu požiarov. Ryby sa stiahli do jám. Trápenie  umierajúcich v bahne ukončili volavky. Agónia vodného sveta sa stala prestretým  stolom pre suchozemských. Skaza a smrť, na opačnej strane života sa stali pevným základom pre silné generácie.

Ryby, ktoré prežili, svoj osud očakávali v úzkom  jarku za ostrovčekom, ktorý sa zmenil na kopček. Životodarný dážď očakávali v sotva polmetrovej vode. Tak ako v Noemovej arche, aj v tomto úzkom a plytkom jarku boli nahromadené všetky druhy vodných živočíchov, iba Dragon očakával oslobodzujúce kvapky o samote. Ľudia medzitým, vyschnuté koryto smerom od rieky prekopali, a z vytvrdnutého bahna vytvorili hrádzu, ktorá definitívne oddelila mŕtve rameno od živej rieky.

Dragon pochopil, že rieka už nikdy viac nenaplní vodou mŕtve rameno, brány sa zatvorili. Darmo by nastali dažde, ktoré by spôsobili záplavy, už naveky zostane uväznený v tomto svete. Toto oneskorené poznanie ho zasiahlo ako boľavé bodnutie nožom rovno do srdca.  Tá  šťučia slečna a všetko, čo z jeho putovaní počas snov sa sformovali do túžby, a neskôr do plánu, boli zrazu nedosiahnuteľné. Už sa nedostane na pole inštinktívneho sveta. Plán sa zrodil príliš neskoro. Keby sa myšlienka zrodila skôr, počas poslednej záplavy ešte mohol mať dostatok času konať, a cestu by teraz hľadal v rieke. Cestu, ktorá by ho viedla k jeho inštinktívnemu svetu, ktorý sa stal predmetom jeho snov a túžob.

Už nechcel žiť, otočil sa proti sebe. Požieral sám seba, pričom jeho,  kedysi kruté oči zaplavili ťažké  slzy, ktoré pomaly naplnili vyschnuté koryto mŕtveho ramena. Ryby sa zachránili. Do ramena sa vrátil život. Pristávajúci fénix, zo svojich nôh zmyl prilepené šťučie ikry, keď rybári  vo vode zazreli draka, ktorý si zahryzol do vlastného chvosta… ako symbol večného  návratu … ale možno sa s nimi pohrával iba obraz jarného slnka, odzrkadľujúci sa na hladine mŕtveho ramena.

Text a montáže: Balázs Erdélyi – „Pupa“