The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Skúsenosti z lovu sumcov – Tigrie zábery

V čase písania týchto riadkov kalendár už ukazuje jar, ale ktovie po koľkýkrát, zima opäť útočí. Sneh padá, ako keby boli Vianoce a ortuť teplomera sa drkoce hlboko pod bodom mrazu. Väčšina sumčiarov, nad vyčíňaním počasia iba neveriacky krúti hlavou,  čomu sa vôbec nedivým, veď iba niekoľko dní, a z hľadiska lovu sumcov sa začne náš prvý najúspešnejší mesiac – apríl. Keďže kvôli jarnej zime som nútený sedieť doma, v súvislosti so skorým jarným lovom sumcov na nástrahové rybky  som sa rozhodol vám porozprávať jedno dávnejšie a jedno čerstvejšie dobrodružstvo, a to nielen z toho dôvodu, aby som si zaspomínal na vzrušujúce a napínavé zážitky, ale taktiež aj preto, aby som začínajúcich nočných sumčiarov upozornil na jednu nesmierne dôležitú vec. Celkom presne  na bleskurýchle zábery, pri ktorých nás sumce, behom jediného okamihu oberú o naše nezodpovedne umiestnené, drahocenné náčinie.  Sumce útočiace na našu nástrahu, pokoj a tiché vyčkávanie dokážu narušiť nevyspytateľnou rýchlosťou a mimoriadne dramatickým spôsobom. Buďme teda stále na pozore, aby sme po príchode vytúženého záberu – asi najvzrušujúcejší moment počas lovu pánov hlbín – z vyčerpávajúceho súboja napokon, víťazne vyšli my a prežili nezabudnuteľný zážitok zo zdolania kapitálnych sumcov…

V tú nádhernú jar, sa už ani môj rakúsky priateľ nedokázal zmestiť do kože, a v jedno slnečné marcové ráno sa ma rozhodol navštíviť. Som si maximálne istý, že už aj teraz sú pri chuti – vítal som svojho kamaráta, aby som ho ešte viac vyprovokoval. Kam pôjdeme? – pýtal sa ma Karl, hoci   veľmi dobre poznal odpoveď.  Plánoval som navštíviť plytšiu, trstinami zarastenú časť nášho starého mŕtveho ramena. Na miestach, na ktorých sme zvykli vysedávať, bol breh o čosi strmší ako v ostatných častiach milovanej vody. Tesne pod brehom, hĺbka vody dosahovala aj 2 m, nadôvažok,  koryto na tomto úseku, zdobilo pomerne veľké  množstvo prekážok. Chytali sme už zopárkrát spolu na tomto mieste. Kvôli veľkému množstvu náčinia bolo prednostné, že naše auto sme mohli  zaparkovať priamo pri lovnom mieste. Hoci sumce sa zdržiavali skôr v tmavšej, hlbšej vode, zvuky sprevádzajúce ich zalovenia prichádzali zvyčajne z plytkej vody, od náprotivného brehu.

Naše lovné miesta sa nachádzali asi 10 m od seba, sem sme zapichovali vidličky, na ktoré sme ukladali nahodené prúty. Lovné miesta sme z opatrnosti opúšťali iba  v núdzových situáciách, a iba na tak dlhý čas, ako bolo naozaj potrebné. Od našich prútov sme občas odskočili jedine na pohárik „vnútorného ohrievača“,  alebo kvôli jedlu.  Vytiahnuť nástrahovú rybku a následne opäť nahodiť, po tme by bolo veľmi problematické, a tak naše nástrahy zostali nahodené aj na ten krátky čas, kým sme si jeden  druhého navštívili. Desaťmetrovú vzdialenosť bolo možné prekonať dvomi – tromi skokmi, behom niekoľkých sekúnd. Aspoň takto sme si mysleli obaja, ale iba do chvíle, kým  nás nezastihla pohroma. Mohlo byť okolo polnoci, teplota sa pohybovala v blízkosti 0°C, a Karlovi začala byť zima. Potrebujem nejaké teplejšie oblečenie – vravel, a rýchlim krokom vyrazil k autu, ktoré bolo zaparkované na niekoľko metrov za mojím  chrbtom. Zalovenie sme zatiaľ nepočuli, ale  drobné rybky boli naozaj aktívne. Zo smeru našich plavákov prichádzali zvuky svedčiace o prebúdzajúcej sa jarnej vode, avšak ešte nič nenasvedčovalo tomu, že v plytkej vode už striehnu vládcovia mŕtveho ramena. Zo smeru auta som počul akýsi lomoz, a presne v tom istom okamihu, priateľov ťažký krúžok zavesený na šnúru sa prilepil k tvrdej palici. Než som stihol upozorniť svojho priateľ, do uší mi udrel ďalší zvuk: šramot, čľupnutie, no vtedy som už bezhlavo upaľoval na Karlové miesto.  Po ceste som mu ešte zakričal, ale vtedy som už bol pri prútoch, nakoľko celé to divadlo sa odohralo behom niekoľkých sekúnd. Vo svetle čelovky som  zhrozene zistil, že na Karlových vidličkách vidím  iba jeden prút. Jeho ďalšie náčinie, ba dokonca aj predná vidlička sa doslova vyparili. Môj spoločník pribehol  o pár sekúnd  neskôr, a nezostávalo mu nič iné, iba smutne skonštatovať, že naozaj prišiel o jedno kompletné náčinie. Namiesto zdolávania, na brehu mŕtveho ramena sme stáli ako obarený.

Naša letargia však netrvala dlho, rýchlo sme sa spustili po strmom brehu a začali pátrať po stratenej udici, pričom od vzrušenia sme tárali nezmysli. Počul som aj čľupnutie – oznamoval som vyľakanému spoločníkovi, a na koniec prívlačovky som naviazal ťažký blyskáč. Plánoval som dôkladne prečesať úsek pred našimi nohami, ale kvôli množstvu prekážok, bolo nemožné ťahať ťažkú lyžičku v blízkosti dna. Skúšal som nahadzovať aj ďalej od brehu, dúfal som totiž, že sa mi podarí zachytať šnúru, no nešlo to. Po polhodinovom, bezvýslednom prečesávaní mŕtveho  ramena – čo znamenalo zároveň aj definitívny koniec pokojného miesta a taktiež aj mojich  dvoch blyskáčov – som musel priznať, že to nejde. Vidíš, stále ťa upozorňujem, aby si povolil brzdu navijaka, keď čo i len na okamih opustíš svoje prúty – karhal som svojho menovca, hoci aj bez toho bol dosť smutný a vzrušený. Na svojom konte už mal pripísaných niekoľko menších a jedného 30 kg ťažkého sumca, a tak som samozrejme úplne chápal, že to nechce len tak ľahko vzdať. V hĺbke duše totiž stále dúfal, že sa nám podarí objaviť prút na ktorom by ešte mohol  byť aj sumec. Pomaly  sa rozvidnelo a strašne som túžil po teplej posteli, nakoľko predchádzajúca noc bola naozaj dlhá a navyše aj chladná. Napriek tomu, sme zohnali jeden požičaný čln a pátrali sme ďalej po stratenom prúte. Dno mŕtveho ramena sme prečesávali  ťažkým olovom  a dvomi háčikmi a … v strede koryta sme nečakane narazili na „pružný“ odpor. Šnúra, moja šnúra – spoznával svoju zelenú splietanú šnúru môj natešený priateľ. Šnúru sme držali pevne a opatrne sme napredovali, dúfali sme totiž, že narazíme aj na stratený prút. Po dobrých desiatich metroch sme skutočne objavili „unesené“ náčinie, ktoré sme bez váhania vtiahli do člna. Karl  opatrne a rýchle očistil navijak a bez akéhokoľvek meškania sme vyrazili v smere opačného konca šnúry. Vymotaná šnúra najprv viedla smerom dovnútra, a následne späť pod hlbší breh. Hoci tajne sme dúfali, že na jej konci ešte stále bude aj ryba, šnúru sme napínali a namotávali čoraz beznádejnejšie, nakoľko ťarcha na jej konci nechcela ožiť. Oťažela a medzi potopenými koreňmi zostala definitívne zachytená. Po krátkej preťahovačke sme si museli priznať, že šnúru je treba odtrhnúť. Nezostávalo teda nič iné, ako sa tvrdo oprieť do prútu, a ukončiť tento beznádejný boj.  Dúfali sme, že sumec sa medzitým už dávno zbavil háčika, a že z tohto nepríjemného  dobrodružstva  vyviazne celý a zdravý. Prút a navijak sa našťastie dostali späť k svojmu pánovi, no ani táto skutočnosť nedokázala, úplne potešiť zroneného „kmotra“. Rybu, ktorá ho v tú noc obrala o náčinie, dodnes považuje za kapitálneho sumca. Po tejto príhode sme obaja  ulovili zopár sumcov, ale za najväčšieho predsa len považuje toho, ktorý mu vtedy ukradol a následne vtiahol medzi korene jeho „vercajg“.

Takéto prudké tzv. „tigrie zábery“ môžu mať samozrejme aj šťastnejší koniec, tak ako sa to stalo počas našej poslednej  talianskej výpravy. Veru, mali sme obrovské šťastie, že náš šikovný priateľ Adam Mohos, bleskurýchlym  skokom ešte stihol zachrániť svoj „letiaci“ prút. K položenému prútu, na ktorom  mal nastraženú živú rybku – keďže sme práve jedli –  Adam bol otočený chrbtom. Od palice sa našťastie nevzdialil ani na krok, takže keď vyštartovala a vletela do vody, náš kaskadér neváhal a okamžite sa vrhol za ňou.  Hoci samozrejme bol celý mokrý, predsa len schmatol koniec rúčky a následne vyšiel na breh. K úspechu, resp. k sumcovi vážiacemu asi pol metráka, už viedla od tohto okamihu rovná cesta.  Spolu s prútom sme získali späť aj možnosť na nezabudnuteľné zdolávanie, no a zdolaný sumec – po skorom rannom fotení – svoju slobodu.

Aj tento sumec zaútočil na obrovskú nástrahovú rybku, s takou intenzitou, že jediným bleskurýchlym ťahom by bol bral všetko.  Keď dvojmetrové telo zaútočí na svoju korisť, neexistuje nič – čo nie je pod dozorom – čo dokáže odporovať takejto nezadržateľnej sile. Počas lovu na živé nástrahové rybky som to mal možnosť zažiť viackrát, aj na vlastnej koži.  V dnešnej dobe samozrejme, s použitím modernej techniky, dostatočne pevných stojanov a správne nastavenou brzdou, aj  takýmto nežiaducim javom dokážeme efektívne zabrániť. V krajnej núdzi však musí človek použiť iné alternatívy. V  tomto prípade, Adam na podopretie udice použil suchý konár zapichnutý do zeme, o ktorom by nikdy nebol uveril, že sa vyvráti ako steblo trávy.

Najlepším dôkazom na bleskurýchly záber od sumca je to, že občas, ani po presne vystihnutom  zábere nedokážeme dostatočne tvrdo zaseknúť. Je tomu tak z toho dôvodu, že nezadržateľný ťah  nám doslova vytrhne z rúk udicu, ktorá zostane skoro vo vodorovnej polohe, darmo sa ju snažíme nadvihnúť. Podstatné je samozrejme to, aby háčik bol správne zachytený a  zdolávanie sa mohlo  začať. Prajem vám, aby ste častokrát prežili toto vzrušenie. Od pani zimy, že zlo vlády prevzala jar, na stromoch sa objavujú prvé listy, je teda najvyšší čas vyraziť.

Text a fotky: Károly Bokor