The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Vláčiť je ľahké – Šťuky mŕtveho ramena

V nasledujúcej časti filmového seriálu „Vláčiť je ľahké“ sme zavítali do regiónu strednej Tisy, presnejšie do obce Tiszaalpár, na niekoľko kilometrov od lesa Tőserdő. Natáčať sme začali na pozostatkoch zemného hradu z doby bronzovej. Kto vie, aké poklady ukrývajú starodávne zákopy zemného hradu? Hlavu mi zamestnávali veľmi zvláštne myšlienky, dostal som chuť, zostať tu dlhšie. Ešte predtým ako som zabočil na náučný chodník Kontyvirág-  obklopujúci les Tőserdő – pozrel som si rekonštrukciu osady z doby Arpádovej.  Zaujímavý skanzen sa ukrýva tesne pod kostolným – kopcom v obci Tiszaalpári, chatrče s trstinovou strechou, pozliepané z hliny a trstín sú hodnovernými napodobeninami príbytkov niekdajších obyvateľov okolia. Dôkladne som si obzrel chatrče zapustené do zeme, počúval som koncert ranných spevavých vtákov, a následne som  schmatol svoj ľahký batoh a vydal sa smerom lesa Tőserdő.

Prvý jesenný vietor, už odohnal turistický ruch lesa Töserdő. Pokojná krajina ma privítala v zlatých, žltých a hnedých odtieňoch. Na hladine mŕtveho ramena  sa hladko kĺzal čln, oproti som videl rybára, ktorý práve nahadzoval svoju nástrahovú rybku a následne čakal, kedy sa pohne jeho veľký červený plavák… Ja som vyrazil iba s jedinou prívlačovkou, aby som vysliedil najpokojnejšie zákutie lesa Tőserdő.

Celková dĺžka náučného chodníka nedosahuje ani 3 km, je to vyslovene ľahká trať, hoci počas jari a začiatkom leta sa občas stane, že kvôli povodniam na rieke Tisa, sú turistické trasy neprechodné. Takéto nebezpečenstvo v súčasnosti nehrozí… Vrba, topoľ, duby, jaseň… a kto vie ešte koľko druhov rastlín tu žije na jednom mieste. Vôňa suchého spadnutého lístia a lístia umierajúceho v tisícoch farebných odtieňoch ma lákali čoraz ďalej. Medzi stromami riedkeho parkového lesa, bolo sem tam už vidieť aj rameno Szikra – lesknúce sa v slnku – ktoré je napriek svojej uchvacujúcej kráse, umelou vodnou plochou.

Rameno Szikra a mŕtve rameno  Alpári Holt-Tisza  sa zrodili v rokoch 1850, po úprave koryta rieky Tisa. Obe mŕtve ramená disponujú jedinečnou vtáčou faunou. Mŕtve ramená sú vyhovujúce aj pre väčších sťahovavých a rovnako aj pre dravých aj spevavých vtákov. Popri plytkej a hlbokej vode, sa tu striedajú lúky, suché ostrovy, močiare a mokrade, stromami a kríkmi zarastené plochy, podmyté brehy, spadnuté stromy a vodnými rastlinami zarastené úseky. Niet teda divu, že tu spolu žijú ryby, divá zver a vtáky. Ja som sem zavítal kvôli tunajším šťukám. Svoju plandavku som nahodil hneď na prvom vyhovujúcom mieste, rovno do stredu koryta, kde je voda dostatočne hlboká, keď sa potom približuje k brehu, špičku prívlačovky stačí zdvihnúť, aby sa kovová lyžička náhodou nezachytila. Po niekoľkých „bezpečnostných“ hodoch, som plandavku radšej viedol rovnobežne s brehom, priamo pod jeden previsnutý krík. V plytkej vode som viackrát zavadil o rôzne prekážky, takže vynálezcovi spletanej šnúry som bol nesmierne vďačný.

Je síce pravda, že vo vode je oveľa nápadnejšia ako monofilný vlasec, ale nazdávam sa, že keď umelá nástraha  – plandavka či rotačka – napreduje vyhovujúcou rýchlosťou, nebude žiadny problém vyprovokovať šťuky, k útoku.

Ešte predtým ako som vyrazil na mŕtve rameno rieky Tisa, som kvôli odborným radám a starostlivého výberu vyhovujúceho náčinia navštívil svojho starého priateľa Ernesta – posadnutého muškára a prívlačiara – v jeho rybárskej predajni Kaland (Dobrodružstvo) na ulici  Népszínház. Ernest svoju rybársku kariéru začínal ako prívlačiar, neskôr však presedlal na muškárenie. Je posadnutým „šťučiarom“. Prevádzkuje malú predajňu s rybárskymi potrebami , v ktorej každý milovník aktívnych rybačiek nájde náčinie, ktoré práve potrebuje.

Tentoraz som si však, namiesto muškárskych náčiní, obzeral prívlačové prúty a navijaky. Ernest mi poradil pár drobných kusov umelých nástrah. Vysvetlil mi, ako sa správajú vo vode, a vyzbrojil ma množstvom užitočných rád. Vtedy som ešte netušil, že najúčinnejšou nástrahou bude tradičná, strieborná plandavka.

Keďže výprava bola zameraná na lov šťúk, počas vláčenia som používal oceľové lanko. Na spojenie spletanej šnúry a oceľového lanka som použil drobnú kovovú spojku, ktorá umožňuje bezuzlové spojenie. Je to mimoriadne užitočná vecička, vďaka ktorej sa zachová nosnosť hlavnej šnúry.

Po niekoľkých pokusov som postupoval ďalej po vyšliapanom chodníku. Počas našich potuliek stretávame čoraz viac turistických trás, ktoré  boli „povýšené“ do hodnosti náučného chodníka, a ktoré nám predstavujú rôzne prírodné hodnoty. Náučné chodníky nachádzame zvyčajne na územiach národných parkov a chránených krajinných oblastí.  Okrem hôr, už aj na nížine je čoraz viac takýchto chodníkov, pre ktoré je charakteristické to, že majú rovnaký východiskový a cieľový bod, a nie sú tak dlhé a namáhavé ako vysokohorské túry. Naše auto môžeme zaparkovať priamo pri východiskovej resp. cieľovej stanici, aby sme následne, odtiaľto absolvovali napr.  3 km dlhú prechádzku. Vo viacerých prípadoch, na výnimočné pozoruhodnosti – napr. na starý strom, alebo lúku na ktorej žijú zaujímavé zvieratá poprípade vzácne rastliny – nás upozorňujú informačné tabule.

Po krátkej prechádzke som dorazil na rozprávkové miesto. Jednoducho som cítil, že toto miesto musím prečesať svojou plandavkou. Po druhom nahodení som sa nazdával, že som zavadil o prekážku, ktorá však zapätí ožila. Malá šťuka našťastie, unikala v smere otvorenej vody. Po zabahnenom brehu som zišiel k vode a opatrne uchopil svoju korisť, ktorej som po uvoľnení háčika okamžite udelil amnestiu.

O šťuke je všeobecne známe, že na  vyhliadnutú korisť vždy útočí z úkrytu. Z toho dôvodu, pri love našich zubatých krásavíc je účelné prečesať tie miesta, na ktorých im rôzne prekážky alebo vodné rastliny  poskytujú ideálne útočiská. V mŕtvom ramene je nespočetné množstvo takýchto  ideálnych miest. Medzi spadnutými stromami a pobrežnými konármi sa cítia naozaj skvele. Nástrahu je účelné viesť čím bližšie k ich hrôzostrašnej papuli, nakoľko vyhliadnutú korisť neprenasledujú. Vyčkajú a keď sa obeť dostane do ich blízkosti, bleskurýchle zaútočia. Následne sa začne šťučí tanec. Šťuka je ozajstná športová ryba, bojuje do posledných síl, vyskočí nad hladinu a urobí všetko v záujme toho, aby sa zbavila háčika.

Koncom októbra nastala naozaj zvláštna situácia… počasie bolo natoľko teplé, že v pobrežných častiach mŕtveho ramena – ba aj na otvorenej vode – všade plávali húfy drobných rýb. Pre tunajších dravcov vyčarovali bohato prestretý stôl v dôsledku čoho, na umelé nástrahy útočili iba v ojedinelých prípadoch.

Celodenné vláčenie nás poriadne vyčerpalo, ale našťastie, rybacia polievka reštaurácie  Tiszatáj Vendéglő v Tiszaalpár je slávna široko-ďaleko, o tamojších rybacích špecialitách už ani nehovoriac.

V nasledujúci deň ráno, ma v prístave čakal  Lajos Barta predseda rybárskeho združenia  Alpári Tisza Horgász Egyesület. Rýchlo sme naskočili do člna a vyrazili smerom k ostrovu. V člne som sedel mlčky bez jediného slova, ale Lajos si to nebral k srdcu. Krása mŕtveho ramena ohromí každého… Ani sme sa nenazdali, a slnko už hrialo ako počas letných mesiacov. Mŕtve rameno doslova ožilo. Z nočného spánku sa prebrali všetky živočíchy, na hladine sa ukazovali kapry, šťuky zaujali svoje bojové pozície, ba dokonca, loviť začali aj bolene. Moje dlane ma už veľmi svrbeli, už som sa nemohol dočkať, kedy môžem konečne nahodiť svoj blyskáč.
Od Lajosa  som sa dozvedel, že rybári počas uplynulých dní ulovili naozaj nádherné ryby. Pred tromi dňami zdolali 10 kg ťažkú šťuku, pričom priemerná hmotnosť ulovených zubatých krásavíc sa pohybuje od 3 do 5 kg. Kedysi tu žilo množstvo červeníc a plotíc, ale tunajšie dravce ich jednoducho vyžrali.

Prvú rybu dňa som ulovil ešte počas plavby. Nemusel som pritom robiť nič špeciálne alebo výnimočné, iba držať prút, nástrahu pustiť na 30 m a takto očakávať útok dravca.

V bráne ostrova oddychovala črieda tradičného sivého dobytka. Majestátne zvieratá si očividne užívali posledné slnečné dni roka. Na vyhovujúcom mieste sme potom zakotvili. Vyhliadol som si úkryt medzi spadnutými stromami. Vietor sa utíšil, hladina mŕtveho ramena pripomínala obrovské lesklé zrkadlo, avšak iba do okamihu, kým som nezlomil to kúzlo. Svoj blyskáč som nahodil vedľa obrovského spadnutého stromu. Po niekoľkých otočeniach kľučkou navijaka, som na kolísajúcu plandavku dostal vehementný záber. Verklík sa roztočil. Zábery od sladkovodných „krokodílov“ prichádzali ako na bežiacom páse. Svojich zdolaných súperov som vylovoval neskúsenými pohybmi. Poniektoré šťuky mi dokonca, na prstoch  zanechali aj menšie zranenia, mne to ale vôbec nevadilo, vedel som totiž, že cez kameru Petra Waltera, pomocou môjho vynikajúceho strihača Csabu Borsa, a taktiež cez gitarovú hru môjho synátora  Koppánya Erdélyiho, vám na Vianoce odovzdám tento výnimočný zážitok.

Stačí, keď si na programe PVTV HD pozriete aktuálnu časť seriálu „Vláčiť je ľahké“, ktorej sme dali názov „Šťuky mŕtveho ramena“!

Text a fotky: Balázs Erdélyi „Pupa“