The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Lov šťúk v Srbsku

Ako sa blížil koniec leta, čím ďalej častejšie sa mi vracali myšlienky na šťučie dobrodružstvá roku 2013 pri Srbskom jazere Joca, premýšľal som, kam by som ho mohol aj tento rok zaradiť do programu. Nakoniec sme sa zhodli na prvých dňoch v septembri, zišli sa štyria dobrí kamaráti Marcel, Doru, Csabi a Ciprian (ja sám), posádka do jedného auta a do dvoch člnov. Tímy sme zostavili tak, aby v každom tíme bol niekto, kto pozná jazero a druhý, kto je tu po prvý krát. Cestu dlhú 420 kilometrov sme urazili pomerne rýchlo a medzitým sme si vyprávali o minuloročných rybárskych dobrodružstvách. Pri našom príjazde nás náš hostiteľ očakával s otvorenou bránou a prestretým stolom.

Ráno druhého dňa sme sa prebrali do lejaka, ale nezľakli sme sa a rozišli sme sa smerom k jazeru. Mali sme pred sebou šesť kilometrovú štrkovú cestu, ale po sotva 500 metroch som poslúchol kamarátov a vzdal som to. „Zbláznil si sa? Nemáš žiadnu šancu!“ A ako sa neskôr ukázalo, mali pravdu. Vrátili sme sa teda k nášmu hostiteľovi a poprosili sme ho, či by nás neodviezol traktorom. Nastúpili sme na príves a za hodinu, keď sme sa cítili ako by sme sedeli v pračke, sme okolo desiatej dorazili k jazeru. Ja som ostal s Csabim a Doru s Marcelom. Prvé šťuky na seba nenechali dlho čakať, naše šťastie ale nemalo dlhého trvania, museli sme totiž po náhlom lejaku, po ktorom nám už voda siahala po členky, na breh. Pršať prestalo o štvrtej poobede. Potom, čo sme vodu z člnov vyčerpali, opäť sme obsadili naše miesta. Rozhodli sme sa, že prečešeme blízke miesta so zvyškami trstín bez toho, aby sme si to namierili doprostriedka jazera, aby sme nestratili viac času.

Jazero má plochu necelých 500 hektárov, je pretkaný kanálmi a mŕtvymi ramenami, v ktorých je jednoduché zablúdiť. Rozhodujeme sa loviť ako komando, čo znamená, že plochu so zvyškami trstín prečešeme meter za metrom. Na týchto miestach výborne fungovali nástrahy so systémom proti zachyteniu v prekážkach, ale ani s nimi sme nemali jednoduchú prácu. Sú viditeľné útoky pri hladine, vlny za útočiacimi rybami…je to okázalé predstavenie, čo na to povedať! Csabi bol všetkým tým unesený, ako povedal, ešte nikdy nevidel takéto hladinové útoky.

1

Na začiatok nie je zlá…

Rýchlo sa stmieva a musíme opustiť jazero. Čaká nás „pračka“, ktorá nás dopraví domov. Po večeri sme chvíľu preberali zábery, ktoré sme videli, o šťukách, ktoré sme vylákali z trstín, až všetci tvrdo zaspali. Ráno sme do jazera vkladali veľké nádeje, majiteľ nám navyše sľúbil, že nás obdaruje benzínovým motorom. Radi by sme motor naštartovali, ale nechce naskočiť, preto sme s Csabim ostali na brehu a Doru s Marcelom sa vydali na jazero. Oprava motoru zabrala celú hodinu, ale nakoniec sa aj nám podarilo zahájiť lov. Táto strata času ma trochu štve hlavne preto, že sme prišli o svitanie podľa mňa o najkrajšiu časť dňa. Prvé hodiny sa nič veľkého nedialo, preto mi nevadilo, že Csabovi robím turistického sprievodcu. Využijúc prednosti benzínového motoru, prešli sme celé jazero.

2

Poobede sme šťastie pokúšali v časti Prelivacka, ale do zotmenia sa ani tu nič veľkého nedialo, keď sa vlastne zopakovali udalosti predchádzajúceho dňa, kedy sme dorazili k miestu so zvyškami trstín plného konárov a nádherných šťúk, ktoré síce neboli obrie, ale niektoré dosahovali aj 80 centimetrov. Tešil som sa z úspechov Csabiho, z jeho energie, ktorú dával do každého hodu a oduševnenia po každom zábere, ale hlboko vo vnútri som bol aj trochu sklamaný, ja som sa totiž pravdu povediac snažil o rekord a keď nie tu, tak kde?!

csuka000

Csabi a jeho bezmedzná energia…

Druhý deň tiež dospel do konca, nasadneme do prívesu fungujúceho ako pračka, hodinu sa natriasame, až opäť dorazíme k nášmu hostiteľovi večeriame a hneď zaspávame. Ani sme netušili, čo pre nás schováva tretí deň. Opäť sme boli v oblasti Prelivacky a už prvé hody končili peknými zábermi, naše očakávania rástli, ale do jedenástej hodiny sa nestalo nič mimoriadneho. Museli sme sa vtedy uchýliť do jedného z kanálov pred prudkým dažďom a vetrom. Voda bola čistá a tmavá, ale napriek tomu mal Csabi z troch nahodení tri pekné zábery. Už som si myslel, že zaberie aj mne, ale nestalo sa.

csuka00

Maličká šťuka z kanálu…

Na kanále sme ostali ešte dobrú polhodinku a potom som rozhodol, že zmeníme miesto, načo Csabi iba preniesol: „Ako myslíš, ja jazero nepoznám“. Po jazere sa pohybujeme vo veľkých vlnách za dažďa a vo vetre a medzitým sa snažíme o kontakt s chalanmi, Dorum a Marcelom, aby sme sa dozvedeli, kde našli útočisko v nevľúdnom počasí. Ako sme sa dozvedeli, uchýlili sa na miesto, kam sme chceli aj my. Ich slová zneli presvedčivo. „Len príďte, našli sme ich, akože šťuky! Miesto sa podobalo kanálu širokému 70-80 metrov v dĺžke okolo 1,5 kilometra, kde bola na konci obávaného dažďa voda čistá, nie veľmi hlboká, približne 80cm, miestami so zvyškami trstín. Chalani „tvrdo“ pracovali v ľavej časti kanála, my sme preto začali prečesávať pravú stranu asi 15 metrov od trstín meter za metrom. Odvážili sme sa aj medzi trstiny, chceli sme aj tam skúsiť šťastie. Vyplatilo sa nám to a útoky dravcov boli dobre vidieť. Šťuky sme museli vylákať, ale to nám ťažkosti nerobilo, používali sme totiž silnú výbavu. Ostali sme až do večera, záber nasledoval záber, videli sme dych berúce útoky a prenasledovania, ale ryby väčšie 80 centimetrov sa ešte stále nehlásili o slovo, zatiaľ čo v druhom člne už ulovili druhú šťuku väčšiu než 95 centimetrov. „Bravó Marcel!”

csuka0

Takmer 80 cm…

Boleli nás lakte, naše nástrahy sa takmer úplne opotrebovali. Padali sme únavou, boli sme totiž celý deň na nohách, v člne bolo všetko vlhké, necítili sme chrbty, adrenalín ale nechal na všetko zabudnúť. Bol to náš čas a nechceli sme sa zastaviť.

csuka2

Takmer všetko sme už prečesali, od konca kanála nás delilo niekoľko desiatok metrov a cesta pred nami bola tenšia a tenšia. S Csabim sme nahodili takmer súbežne, keď zrazu vykríkol: „Och je preč!“ Prišiel o ňu ani nie desať metrov od člna. Nahodil som ďalej medzi zvyšky trstín a nástraha bola takmer na mieste, kde Csabimu utiekla. Bola to plocha s hlbšou vodou, nástrahu som viedol v kľude, až som ucítil, že mám záber.

csuka1

Neviem, či to bola tá istá šťuka, ale visela na háčiku. Začalo zdolávanie, brzda, otočím ju, a keď sa ukázala na hladine, zastavil sa nám dych. Csabiho výkrik radosti by som nedokázal napodobiť, ale isté bolo, že sa jedná o veľkú rybu. Ryba dlho bojovala pod člnom, točila sa ako krokodíl, veľkou hlavou hádzala sprava doľava, ale nemala šancu. Medzitým sa kamaráti vydali smerom k nám, aby mohli taktiež obdivovať takmer metrovú rybu. Výsledkom bola šťuka dlhá 105 centimetrov.

“WOW!”, ešte nikdy som nevidel z blízka takú rybu. Triasol som sa a koktal. Fotenie vysvetľovanie odkiaľ prišla, ako sa sekla, aká je pravdepodobnosť, že je to tá istá ryba, ktorú predtým zasekol Csabi… Bol som šťastný, prekonal som 100 centimetrový rekord a znamená to pre mňa veľa. Aj keď už 105 cm dlhá šťuka ležala predo mnou, vo vnútri som ešte stále bol vzrušený, spokojný a šťastný…

csuka3

Šťukodzila

Deň končil dokonalo napriek tomu, že ďalšie zábery sprevádzali hlasité gratulácie kamarátov, podobalo sa to hlasitému táboru fanúšikov. “Je čas ísť domov, vy si s rybami len pohrávate!“ zahlásil z druhého člna Doru. A Marcel dodal: „Hej ty tam s tým úsmevom na tvári ako by si sa prvýkrát miloval, je čas ísť domov!“. Naozaj, Csabi bol naozaj šťastný, vyžarovala z neho radosť. Mali sme za sebou jeden z najkrajších lovov šťúk, ktorému sme nasadili korunu tým, že sme obaja prekonali svoje rekordné úlovky. Prajem každému takéto zážitky!

Lovu zdar!
Autor: Ciprian Savu

Preklad: Róbert Doboš