The Fishing & Hunting Channel – Ovládaný inštinktom

Rozhovor so šťukou

Novinár:

Ešte šťastie, že k tomu dnešnému stretnutiu dôjde tu na brehu pod smútočnou vŕbou.  Veľkú časť pomaly tečúcej rieky pokrývajú lekná.
Takto okolo polky júla teplo každého uspáva, ešte aj vtáci sa potichu chúlia niekde pod listami.  Počuť je iba cvrlikanie svrčkov čím ďalej hlasnejšie. Teraz už rozumiem, prečo si pán Esox Lucius vybral toto miesto, aby ma prijal.

– Dobrý deň pane!

csukaval

Šťuka:

– Mohol by si ma skôr oslovovať pán veľkomožný! Naviac považujem za neprijateľné, že si neprišiel najskôr za mnou. Len strácaš čas, keď počúvaš nariekanie týchto biednych malých rybičiek. Dovoľ, aby som Ti pripomenul, že môj druh v týchto vodách žije už dlhé veky. Boli sme tu dlho pred ľudstvom a naše miesto tu na dobrej starej zemi bude ešte dlho. Napriek tomu, že ľudia urobia všetko preto, aby tomu tak nebolo. Iba jedna ryba si zaslúži zvýšenú pozornosť a tou som ja, šťuka!

Novinár:

– Máte pravdu pane, ospravedlňujem sa.

Šťuka:

– Pán veľkomožný som povedal… Mám desať rokov, a sem dlhý cez meter. Mohol by som bez preháňania tvrdiť, že som nenahraditeľný! Bez môjho vládnutia by v tomto tekutom životnom priestore vládol chaos a anarchia. Nie je treba ďakovať, som si vedomý, akú úlohu v živote zastávam a prijímam ju v plnej miere. Po tisícročia sme museli dokazovať, že nemôžeme vodám vládnuť len tak mávnutím plutvy!
Novinár:
– Dlhú dobu ste vystupoval ako tyran.

Šťuka:

– Doba sa chvála bohu zmenila a rovnako aj spôsob myslenia ľudí. Dnes si je už každý vedomý toho, že útočím iba na toho, kto je chorý, zranený, alebo pomalší, než ostatní. Toto je mojou úlohou, môj podiel na tom, aby nažive ostali len najsilnejší, tí kto sú schopní svojim potomkom predať výborné genetické schopnosti, zachovávajúc tak ďalší zdravý vývin druhu. U nás, u rýb je slabosť príliš drahá! Pozri sa len na vody, kde nás vyhubili. Všade tam rybia obsádka trpí vďaka rôznym chorobám, nákazám. Ver mi, od tej doby nás mnohí oplakali!

Novinár:

– No, keď sa na to pozeráme z tohto uhla pohľadu, každá ryba by Vám mohla byť vďačná, ale…

Šťuka:

– Ja nemusím nič dokazovať. V tomto svete žijem už dlho a ešte dlho budem! S nikým nechcem
jednať o získaných právach a k nim patriacich výhodách. Môžem povedať každému, kto mi závidí, a rád by ma nahradili, že je toto miesto už obsadené a ešte dlho aj ostane! No.

Novinár:

– Viete o tom, že Vaši nepriatelia o Vás hovorí ako o vrahovi, hovoria pritom, že kto sa priblíži, zomrie?

Šťuka:

– To nie je naozaj vôbec pravda! Niekedy som nervózny, keď niekto zablúdi do môjho výsostného teritória, ale kto ma dobre pozná, vie, že je moja povaha obecne pokojná. Doby môjho príjmu potravy sú krátke, dlho potom som skôr zaneprázdnený tým, aby som svoju korisť v pokoji strávil, nie aby som v sýtom stave ešte vyvádzal. Súhlasím ale s tým, že som vždy na pozore. K mojej stratégii patrí, že bránim každý kút môjho výsostného územia, už len preto, aby som držal ďalej prípadných votrelcov.

Novinár:

– Vaše výsostné územie???

Šťuka:

– Áno, táto niekoľko desiatok metrov štvorcových plochy, ktorá mi zaisťuje životný priestor a to, čo mi dáva možnosti na kŕmenie.  My šťuky medzi sebou voľnú plochu rozdelíme na sektory. Dochádza k tomu jednoducho, najväčší a najsilnejší, ako ja, obsadíme najlepšie miesta a menšie nech si žijú a kŕmia tam, kde chcú.

Novinár:

– Nikomu teda nedovolíte, aby vo Vašom teritóriu narušil pokoj?

Šťuka:

– Keď nectia poriadok, vedie to k anarchii! V jednej osobe tak vykonám viac vecí: som policajtom, aby každý dodržoval pravidlá, zo zdravotných dôvodov zbavím vodu chorých jedincov a v neposlednom rade, musím aj jesť.

Novinár:

– Taký je život. Niektorí musia umrieť, aby iní mohli žiť ďalej! Povedzte nám, ako to robíte?

Šťuka:

– Svoju korisť len zriedka prenasledujem dlho. Ja som rýchly na krátke vzdialenosti, nerád plávam maratón. Môj útok je bleskový, preto občas vyzerá tvrdo. Plutvy mám natoľko silné, že s ich pomocou svojho protivníka doženiem za zlomok sekundy a je s ním hneď koniec. Mám rád rýchlu a dobre odvedenú prácu. Musím uznať, že ma príroda vytvarovala dokonale. Som vybavený takými zbraňami, ako nikto iný. Moje maskovacie schopnosti sú nenapodobiteľné, úplne sa začlením do okolitého prostredia. Moje obete umierajú tak, že medzitým si nevšimnú nič. Som ako striehnuci neviditeľný lovec. Som schopný stáť hodiny bez pohnutia, akoby mňa nič nezaujímalo.

Novinár:

– Týmto si Vaše panstvo vyslúžilo druhú prezývku, čím je lenivý?

Šťuka:

– No tak toto nie je vôbec pravda! Nie som lenivý, iba sa šetrím. Prečo by som mal plytvať svoju energiu na zbytočnosti? Všetku svoju silu radšej skrývam na istý útok. Keby sa moja obeť chcela vymaniť zo zovretia mojich siedmich  stoviek zubov, je to úplne zbytočné.

Novinár:

– Čo sa deje? Čo je to za zhromaždenie tam vzadu?

Šťuka:

– Vidíš?! Ak sa k nim otočím chrbtom, hneď využijú príležitosť na porušovanie poriadku. Toto ja nemôžem trpieť!
Ospravedlňujem sa, musím ísť, povinnosti volajú!