V živote tvorov existuje významný vnútorný pocit súcitu. Alternatívou opaku je sebectvo, u ľudí sú obidva javy bežné. Vedia byť zvieratá sebecké? Majú aj súcit, teda starosť o druhých?

Zo správania niektorých druhov sa celkom jasne dá vypozorovať, že aj zvieratá majú prirodzené pudy súcitu a starostlivosti o iných. V podstate to vidím tak, že živočíchy prichádzajú na svet, aby slúžili jeden druhému. U človeka tento jav vzniká z úprimnosti srdca a otvorenosti duše. A či aj živočích nemôže mať úprimné srdce? Úprimnosť a súcit jednotlivca, to je jeho vlastná, slobodná vôľa v rozhodovaní. Je tu tiež súcit rodičov s deťmi, súcit brata, strýka k ostatným členom spoločenstva.

Kačica divá vychováva svoje deti, stará sa o členov rodiny, má súcit a porozumenie aj s ostatnými členmi svojho druhu. Rodičia súcitia s mláďatami v ich úzkostiach, vedia sa s nimi rozprávať o potrebe pomáhať. Mláďa cíti so súrodencom, keď mu treba pomôcť pri hľadaní potravy, káčatko ohlási jemným signalizačným prejavom ostatným, že našlo potravu. Matka „kačká“ a zvoláva deti, keď zistí nebezpečenstvo.

Akustické prejavy kačíc sú aj súčasťou zásnub. Kačkaním sa káčer s kačicou pozdravuje pri každom stretnutí a rôznymi motivovanými príznakmi prejavuje k nej svoju náklonnosť. V čase svadobných hier sa jej znovu a znovu zalieča a zároveň prejavuje súcit, ak treba, tak jej pomáha.

Ak káčera pri kačici prekričí kačkaním bočný káčer, a osopí sa na ženícha, zdvihnutím hlavy a vyvýšeným postojom na povrchu hladiny, zdá sa, že onen káčer od kačice súcitne odpláva. No po chvíli vidieť, že tento prejav zdvorilosti trvá len okamih. Ženích sa oblúkom vracia k svojej kačici, otvorí zobák dokorán ako vráta a ľahkým hlasom „kvek“ oznámi, že už bolo toho dosť a musí odplávať. Ale ani bočný káčer to nenechá bez odpovede, i keď so súcitom odpláva, zjavne vzrušene, dôkladne vymoduloval svoju vyhrážku, ba námietku slovkom „RÄB“. Vtedy sa už ozve samica a pritakávajúcim súvislo znejúcim kačkaním, akoby rozmaznane, citlivo znejúco recituje „ŤAČ – ČAČ – ŤAČ“.

V kŕdliku kačíc na jazere plávajú viaceré páriky. Navzájom, akoby sa celkom poznali, vedia sa rozoznať, vedia aj to, ktorá kačica ku ktorému káčerovi patrí, i keď sú si navlas podobné. Čo ich odlišuje, je intonácia hlasu, signalizácia prejavu v správaní. Modulované signalizačné znaky ich od seba odlišujú. V kŕdli panuje súcit a altruizmus, hovorovo povedané, pomáhajú si navzájom v ťažkostiach i v radostiach.

Súcit a pomoc sa najviac prejavuje pri hrozbe. Káčer, ktorý má dozor nad bezpečím, začne nakláňať hlavu a očkom, raz jedným, raz druhým zistí v blízkosti jastraba. Vie, čo má urobiť, lebo pruhované telo dravca loví aj na hladine. Kačice v kŕdli na skrytý pokyn káčera dozorcu začnú okolo seba do kruhu prudko plávať, víriť vodu a špliechať vodu do výšky, čím vytvárajú nepriehľadné gejzíry vody.

Ak krúži nad kačicami sokol, dozorca, ktorý ho zbadal, pokojne pozerá na votrelca vo výške, kým ostatné kačice sa združujú dohromady a plávajú spolu. Vedia, že nemôžu vyletieť, lebo je to vzdušný lovec.

Kačice sa vyznačujú schopnosťou radovať sa. Toto moje tvrdenie, pravdaže, nie je snahou o prenášanie ľudských vlastností na zvieratá. Avšak človek už rozozná na nevinnom tvorovi, kedy sa jeho zmyslové a citové orgány priam rozosmejú. Ak sa zhromaždia malé kačičky okolo kačice, ktorá objavila potravu, počúvame, ako sa mláďatá spoločne rozosmejú.

Všimnime si napríklad vedľa seba kačicu a hus. Dívame sa na tvár a oči husi, vidíme v nej akoby smútok, no kačica má hlávku podvihnutú, zobák jemne v pohybe a oči usmiate.

Podstatnú časť veselosti alebo smútku vyjadruje myslenie v prednom mozgu. Je to tak ako u človeka, ovplyvňujú ho rôzne emócie. Ak má teda kačica, ale aj iné zvieratá mozog, tak musí mať aj rozum. Veď vedci už dávnejšie porovnávali mozog zvierat a mozog človeka a zistili, že funkcie jednotlivých častí sú približne zhodné. Ak teda kačica „myslí“ v podstatnej časti života len na pekné veci, z ktorých má radosť, tak jej emocionálne pocity prenesú nervovou sústavou na ňu usmiatu tvár a oči.

V kŕdli je to napríklad dobrý prístup k potrave, správne zaobchádzanie pri ukrytí mláďat matkou, spoločné slávnostné výlety do vzdušného priestoru, hravé a veselé komunikovanie párika v svadobnom období v tichých zátokách a pod.

Kačica má v sebe aj ďalší emocionálne prvok – ľútosť. Všimnime si, keď sa dostane s káčatkami do úzkych, odrazu pri brehu vo vode nevie mláďatá zachrániť. Čo urobí? Matke je bezbranných a schúlených kačiatok pri brehu natoľko ľúto, že je ochotná pre ne obetovať svoj vlastný život. Hrá rolu raneného bezbranného tvora, čľapoce pred nami vo vode, ide celkom blízko oproti človeku so „zlomeným“ krídlom, vlní vodu, ponára sa, len aby človeka uľútostila, zbavila ho „dravosti“, aby odišiel a dal jej dietkam pokoj.

Musím spomenúť jednu príhodu, ktorá sa mi stala pri rybníku v Krtovciach, kde kačica sprevádzajúca káčatká na pašu napadla srnca. V tom momente som to aj odfotografoval, bolo to však trochu rozmazané na diapozitíve. Vtedy som si myslel, že nikdy tento záber nevyužijem, lebo mi to aj tak nikto neuverí. No teraz veľmi banujem, ale verte mi, na zábere bola kačica, ktorá sa zahryzla srncovi do krku od chrbta hneď za lopatkami. Ak by sa našiel maliar, ktorý by to takto namaľoval, bol by som mu povďačný, bol by to autentický dokument, ako kačica napadla srnca pri ochrane svojich kačiatok. Prekvapený srnec prebehol do poľa, kačica sa mu viezla na chrbte asi päť – sedem metrov.

Keď kačka vodí mláďatá, káčer sa netúla sám, ale sa pridružuje s vedľajšími káčermi do kŕdlikov. Pri obrane rodinky nepomáhajú, všetka zodpovednosť je na matke. Často sa stáva z káčera záletník, uchádza sa o cudziu kačicu. Dakedy ju aj usilovne prenasleduje. Niekedy môžeme pozorovať letieť tri kačkajúce kačice tesne za sebou. Prvá bola kačica, druhý cudzí káčer záletník a tesne za ním ho prenasleduje káčer manžel prenasledovanej kačice.

Prebrané z magazínu LOVU ZDAR