Zvoní budík. Vytiahnem hlavu zo spacáku a počúvam dážď silno udierať do stanu, znova. Už rozumiem prečo Severoeurópania v lete chodia do Španielska. Počasie nám ani jeden deň nedalo vydýchnuť a to je len august.
Vonku je stále tma, tak sa ani neunúvam otvoriť dvere stanu. Vytiahnem horák a postavím vodu na instantnú kávu, zatiaľ čo štuchnem do Lewisa, aby sa zobudil. Klamal by som, ak by som povedal, že sme mali veľkú nádej, už sme boli v horách šiesty deň a ešte sme nič nevideli. Zajtra je náš posledný deň a nám dochádza kreativita.
Všetko sa však rýchlo zmení, keď sa nám káva dostane do žíl, a kým si obliekame výstroj do dažďa, už aj žartujeme o tom, aké vynikajúce bude dnes, dať si mäso z karibu. Jedli sme suchú stravu dosť dlho na to, aby sme mohli snívať o čerstvej chuti proteínov.
Napriek tomu, že naša situácia možno znie trocha smutne, presne kvôli tomuto sme do Nórska prišli. V Európe nie je veľa miest, kde sa na týždeň dokážete úplne stratiť v divočine, žiť len z toho, čo si dokážete odniesť v ruksaku, zatiaľ čo lovíte divú zver v prekrásnej prírode. Keby som mal definovať, čo takáto poľovačka pre mňa znamená, povedal by som, že voľnosť. Môžete ísť hocikam, spať, kde sa vám uráči, netreba sa obzerať, len kráčať ďalej a objavovať nové miesta a možnosti. Je to naozaj luxus oproti dnešnému svetu rozvrhov, rutín a pravidiel.
Usadili sme sa na mieste, odkiaľ vidno čo najviac. Frederikov dedko vravieval „Gå lite, se mye”, čo znamená „kráčaj málo, uvidíš veľa“. Na horských poľovačkách musíte niekedy aj niekoľko hodín kráčať, inokedy zase len čakať. Pre mňa je to druhé únavnejšie, no vie to byť produktívnejšie.
Keď sa tak rozhliadame, uvidíme poľovnícky zákryt z kameňa rovno pod nami, teda hádame, že nie sme na zlom mieste. Je šialené pomyslieť si, že poľujeme rovnakým spôsobom ako „Veidefolk“ pred tisíckami rokov, len s lepšou výbavou. A pravdepodobne sa aj viac sťažujeme. Oni tieto miesta využívali na úkryt ich lukov, zatiaľ čo čakali na soby prechádzajúce ich zimnými cestičkami.
Zbadáme rozsiahle hlboké údolie no bez úspechu. Je neuveriteľné, že nevidíme ani jedného karibu na takom veľkom kuse krajiny, ktorú cez ďalekohľad vidíme. Toto miesto vyzerá úžasne, nachádza sa tam kopa potravy. Hlavným zdrojom jedla je lišajník a je zaujímavé, že sú jediný druh cicavcov, ktorý ho dokážu stráviť. Je to vďaka špeciálnej baktérii a prvokom, ktoré majú v črevách. Ich najobľúbenejší druh je lišajník sobí, ktorý je doslova všade okolo nás.
Frederik Gammelsrud, môj dobrý priateľ z Nórska, zorganizoval tento výlet a prišiel nás sprevádzať. Poľoval tu už mnoho sezón a myslí si, že tento rok by to mohlo byť ešte priskoro na toto konkrétne miesto. Európski karibu nemigrujú až tak veľa, ako ich bratranci z Kanady, ale striedajú miesta s ročnými obdobiami. Podľa Frederika je toto miesto najlepšie počas ruje, ktorá prebieha v polovici septembra.
Musím uznať, že mám obrovský rešpekt pred Nórmi a ich etikou. Nie len spôsob akým lovia, ale aj zákony, ktorými zabezpečujú najlepšie poľovnícke praktiky. Detaily ako skúšobné streľby, ktoré som musel absolvovať v deň, keď som prišiel. Päť výstrelov na kolenách na vzdialenosť 100 metrov na terč s priemerom 25 centimetrov, aby so dokázal, že viem strieľať z guľovnice etickým spôsobom. Zákon takisto zakazuje strieľať počas posledných hodín dňa, aby sa soby karibu mohli v pokoji nakŕmiť. Boli tam aj zóny, kde je zakázané strieľať, aby mohli prechádzať po svojich migračných chodníkoch, bez toho, aby ich poľovníci rušili. A ešte mnoho ďalších detailov, ktoré obdivujem.
Na miesto sme prišli deň pred začiatkom lovu, boli sme tam dlho po zákaze strieľania, aby sme dokázali lokalizovať zver, no nevideli sme nič. Ak chcete iné výsledky, musíte skúšať iné veci, tak sme sa v posledný deň poľovačky rozhodli presunúť.
Išli sme naspať k táborisku, zbalili sme si veci a rýchlo niečo zjedli. Bude to dlhé poobedie. Ak si chcete takúto poľovačku užiť, musíte prísť mentálne aj fyzicky pripravený. Všimol som si, že najväčšia chyba, ktorú ľudia robia je, že netrénujú s ťažkými ruksakmi. Beh, bicyklovanie a iné športy sú výborné pre vašu kondíciu, no chodenie po horách s ťažkým batohom je veľmi špecifická aktivita, ktorá si vyžaduje veľa sily a výdrže. Najlepšia vec, čo môžete spraviť, je začať s ľahším ruksakom a miernym stúpaním a postupne pridávať záťaž aj stúpanie. Nezabudnite si dopriať oddych týždeň pred cestou, aby sa vaše telo zotavilo.
Už bola polnoc a po mnohých prejdených kilometroch Frederik oznámil, že sme na mieste, takže musíme nájsť rovnú plochu na kopci, kde sa zložíme. Vyčerpaní sa utáboríme ako najlepšie vieme a zohrejeme vodu, aby sme si mohli dať teplé jedlo. Bolo načase si oddýchnuť, zajtra je naša posledná šanca.
Ťažko uveriť, že noc prešla tak rýchlo, keď zazvonil budík. Prvá vec, ktorú urobím je, že otvorím zips na stane a skontrolujem aké je počasie. Boli sme frustrovaní a obklopení hustou hmlou, kvôli ktorej sme videli sotva na dvadsať metrov. Dokážete sa zmieriť s dažďom, snehom a vetrom, no nemôžte loviť niečo, čo nevidíte. Hmla je asi najväčší nepriateľ poľovníka, no neostáva nám nič iné, než dať si kávu a dúfať, že sa rozplynie.
Hneď ako sa viditeľnosť zlepší, pokryjeme čo najviac plochy, fyzicky, aj ďalekohľadmi, až kým konečne zahliadneme skupinu sobov. Skupina sa rozpŕchne po tom, čo miestny poľovník vystrelí na jedného z nich. Rozhodli sme sa ísť za nimi. Mnoho poľovníkov už dokázalo, že sa peši nedá dobehnúť skupina sobov, no napriek týmto vyhliadkam, a keďže sme nemali inú možnosť, sme sa snažili ako sa dalo. Po hodine zúfalého behu za nimi sme to vzdali, keď zmizli za horizontom.
Vyčerpaní sme sa zložili na zem, aby sme nabrali dych. Zhodli sme sa, že to bola asi naša šanca. Ticho sme sedeli, rozmýšľali nad tou smolou, ktorú sme za posledných osem dní mali, keď v tom Lewis ukázal na horizont a pýtal sa, čo je tá silueta. Vzal som ďalekohľad a pozeral na skupinu karibu, ktoré išli našim smerom. Nemohol som tomu uveriť, po chvíli sme sa preplazili do lepšej pozície.
Obzerali sme si skupinu, keď sme s Frederikom naraz zahlásili „To je monštrum!“. Takého soba sme ešte nevideli. Presne o takom sme snívali a toto bola naša šanca.
Ľahli sme si na zem a čakali, kým sa skupina priblíži. 600 metrov, 520 metrov, 440 metrov, 370 metrov, 290 metrov, 250 metrov… Frederik hlási vzdialenosť, kým ja pozerám cez ďalekohľad. „Pripravený?“ zbraň vystrelí a obaja vidíme že zasiahla tesne za ramenom, sob odíde kúsok ďalej, potom opäť zastane, ja vystrelím znova, aby som to urýchlil a sob zhasne.
Ťažko vysvetliť ten pocit po týždni chodenia po horách, bez toho, aby sme čo i len zbadali zver, v zlom počasí, keď v posledný deň konečne ulovíme soba. Je to splnený sen a ďakujem celému tímu za ich úsilie. Frederikovi za hosťovanie a sprevádzanie, ako aj Lewisovi Thomasovi, ktorý celú výpravu dokumentoval. Ten karibu bol nás všetkých.
Zišli sme dole a pustili sme sa do toho. Aké nádherné zviera. Až potom sme si uvedomili, aká práca nás čaká. Všetko mäso si zbalíme do ruksakov. GPS ukazuje, že sme 12 kilometrov od auta, s ťažkým nákladom prejdeme asi 2 kilometre za hodinu, takže nás čaká asi 6 -7 hodinová cesta. Nemáme čas sa vrátiť, takže musíme vziať všetko mäso a všetko naše vybavenie.
Cesta naspäť je brutálna, no patrí to k poľovaniu a nejako si to užijeme. Nie je nič vzácnejšie ako prechádzanie horami v tme, v bolestiach, no s úsmevom od ucha k uchu. Nepočujete nič, len ťažké dýchanie a zvuk topánok, keď krok za krokom nasledujeme svetlo našich čeloviek. Batoh je taký ťažký, že sa mi slzy tlačia do očí od bolesti a šťastia zároveň. Keď si predstavím, že nám to nikto nepomôže vyložiť, tak iba zatnem zuby.
Prídeme k stanu, všetko zbalíme, pridáme ešte viac závažia do batohov a pokračujeme k autu. Prídeme k nemu okolo polnoci, úplne zničení. Pri aute som si batoh odvážil. Vážil 62,8 kilogramov. GPS zaznamenalo 17- hodinovú aktivitu a prejdených 22 kilometrov. Nádherný deň, na ktorý určite nikdy nezabudneme. Čím viac námahy vydáte, tým väčšiu odmenu dostanete.
Autor:
Pedro De Ampuero
Prebrané z magazínu LOVU ZDAR